Automagazin.sk
Oficiálne stránky najčítanejšieho motoristického magazínu na Slovensku
kia family

Známa tvár – Paulína Fialková

PAULÍNA FIALKOVÁ Elitná slovenská biatlonistka a úspešná olympionička dokáže umne koordinovať prácu nôh, rúk, očí aj hlavy. Tieto schopnosti rozhodne využije študentka práva aj pri jazde na novom Mitsubishi Outlander PHEV.
Text: Peter Barta Foto: archív

– Pri vašej športovej disciplíne je auto nevyhnutnosť. Aká ste vlastne šoférka?
Tak to by mali zrejme posúdiť moji spolujazdci. Ja si ale myslím, že som dobrá šoférka. Môj otec ma naučil šoférovať dávno predtým, ako som si urobila „vodičák.“ Vždy som bola zaťažená na väčšie autá, čo našlo aj praktické využitie pri mojom športe. Je to ideálna kombinácia. To, čo sa mi páči, to aj potrebujem. Takže som šťastná.

– Aké vozidlá ste doteraz vlastnili?
Moje prvé vlastné autíčko bol Peugeot 207. Výborná spotreba, no trošku maličké na množstvo batožiny, ktorú potrebujem na tréning. Od mala som ale zvyknutá na väčšie autá, keďže rodičia majú tiež SUV a ja som na ňom jazdila, kým som nemala vlastné. Uplynulú sezónu ma na tréningy a preteky sprevádzalo všestranné Mitsubishi ASX s pohonom všetkých kolies, ktoré má motor s výkonom 150 koní. Kompaktný mestský crossover bol naozaj mimoriadne svižný a veľmi ťažko sa mi s ním lúčilo. Bolo to žihadielko s veľmi dobrým motorom, také ženské SUV-čko ušité na mieru. Vyhovovalo mi ako športovkyni, ale aj v situácii, keď som ako normálna žena chcela ísť do mesta. Pred pár dňami so dostala Mitsubishi Outlander PHEV. Vzhľadom na pravidelné cestovanie do zahraničia a väčší batožinový priestor, bude Outlander zrejme pre mňa ešte vhodnejší.

Prečítajte si aj: Mitsubishi L200 Barbarian SVP? Barbarský divoch, ktorý nepozná limity

– Máte rada plug-in hybridy?
Ešte som nemala doteraz skúsenosti s hybridom. Preto sa veľmi teším, že to môžem vyskúšať. Mám rada nové veci aj nové výzvy. Už teraz teším, ako sa popasujem s touto „električkou“, rýchlonabíjačkami a samotnou jazdou s plug-in hybridom.

– Vo vysokohorských podmienkach je pohon 4×4 zrejme darom z nebies….
Doslova. Pri mojej športovej príprave nutne potrebujem auto s pohonom všetkých kolies. Je to už dnes nevyhnutnosť. Len vďaka nemu sa často bez problémov dostanem aj do vyššie položených zimných stredísk. Najmä strelnice sa nachádzajú na odľahlejších miestach. Napríklad, ak sa chcete, dostať do našej strelnice na Králikoch, tak musíte absolvovať strmý kopec. V zime je to neupravený, takže mnohé autá tam majú problémy. Už sa teším aj na to, ak to tam v zime otestujem s mojim novým „outlanderom“. Rozhodne bude možnosť vyskúšať ho v teréne.

– V zime sú neraz potrebné reťaze na kolesách. Dokázali by ste obuť reťaze na vaše auto?
Sama som to ešte nerobila, ale ocovi som s tým už neraz pomáhala. Máme totiž chatu práve v tak nedostupnej oblasti, kde sa dá v zime dostať jedine s reťazami. Takže sme už zakladali a nejakú tú teóriu plus-mínus ovládam. Faktom je, že pokiaľ som jazdila na Mitsubihi ASX, tak som reťaze nikdy nepotrebovala.

– Paulína F. a muži zákona?
Čo sa týka rýchlosti, tak sa mí policajti našťastie vyhýbajú. V Bratislave mi však nedávno dali  najskôr na koleso papuču a potom sa so mnou chceli fotiť. To bolo fakt geniálne….

– Farba auta je pre vás dôležitá?
Myslím si, že áno. Nemôže byť napríklad  žltá, zelená ani modrá. Mne sa páči v tomto smere klasika. Biela, čierna a možno ešte červená. Áno, červenú by som ešte prežila.

Prečítajte si aj: Mitsubishi E-Evolution Concept: konektivita, po ktorej zákazníci prahnú

 – Čo vám vadí na slovenských cestách?
Nemám rada zápchy. Napríklad, keď mám „media day“ a idem z Banskej Bystrice, pričom potrebujem byť na danom mieste v presne stanovený čas, tak si to neviem úplne dobre spočítať o koľko mám ísť skôr a podobne. Neviem, kde a  akú zápchu chytím, pretože nie som z Bratislavy. Takže toto ma dosť otravuje v našom hlavom meste. No a samozrejme výtlky a diery na našich cestách, to je samostatná kapitola…

– Už ste niekedy otestovali airbag?
Ešte som nemala tú česť…. (smiech)

– Čo nesmie chýbať vo vašom aute okrem povinného vybavenia?
V aute mám vždy nabíjačku na telefón, dáždnik, krém na ruky, slnečné okuliare a vankúšik. Ale už tradične a pravidelne tam niečo pribudne, kým znova nepoupratujem.

– Manuálna alebo automatická prevodovka?
Vždy som si myslela, že som ten typ, ktorý jednoducho potrebuje manuálnu prevodovku. Asi preto, lebo ma otec tak k tomu viedol. Odkedy som však mala automat na ASX, tak už by som asi nechcela meniť späť za manuál.

– Pamätáte si nejakú príhodu s autom, na ktorú v živote nezabudnete?
Spomínam si, ako sme sa raz v noci vracali z pretekov Svetového pohára. Kvôli skúške v škole som musela cestovať domov o dva dni skôr, tak som sa zviezla s fanúšikmi z Banskej Bystrice, ktorí nás boli povzbudiť. Akosi však v bujarej nálade zabudli natankovať a na diaľnici nám došla nafta. Asi 50 km pred cieľom. Boli asi 3 hodiny ráno, a stáli sme tam asi 90 minút v strachu, aby do nás niekto nenapálil. Odvtedy chytám paniku hneď, ako mi zasvieti kontrolka s palivom.

– Mimochodom, na olympiáde v Pjongčangu vám nechýbalo auto?
Jedno by sa nám určite zišlo. Hoci športovci tam nemali problémy s logistikou, pretože sa presúvali špeciálnou dopravou pre športovcov. Tá síce bola organizovaná, ale neraz to tam haprovalo a zlyhávalo. Keď sme sa napríklad potrebovali rýchlo dostať zo športoviska do olympijskej dediny, tak vtedy by sa nám skutočne nejaké auto zišlo. Niekedy sme v tej veľkej zime museli čakať na autobus aj 30 minút, čo nebolo vôbec príjemné.

Prečítajte si aj: Mitsubishi Outlander PHEV ako zdroj energie!

– Ako hodnotíte s odstupom krátkeho času olympijskú sezónu?
Stále sa na to pozerám rovnako, ako v priebehu sezóny. Sú veci, ktoré mi vyšli a som s nimi spokojná, prípadne na ne hrdá a vďačná za ne. Na druhej strane sú veci, ktoré sa mi celkom nevydarili, ale som sa z nich poučila a niekam ma posunuli. Napokon je to neúspech a nie úspech, čo posúva človek ďalej.

– Ste spokojná so svojimi olympijskými výkonmi v Kórejskej republike?
Vzhľadom na to, ako nedobre sa pre mňa sezóna pred samotnou olympiádou vyvíjala, tak áno. Napokon, pri troche športového šťastia, ktoré nestálo na mojej strane, z toho mohla byť aj olympijská medaila.  Ale možno sa na to pozerám zo zlého uhla a práve vďaka šťastene som bola napokon dvakrát piata. A to nie je ďaleko od cenného kovu, no súčasne je to ďaleko od chvosta konečného poradia. Objektívne môžem povedať, že sa mi podarilo umiestniť medzi biatlonovou elitou, hoci vždy sa dá niečo vylepšiť.

– Za dve piate olympijské miesta ste údajne dostali od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR dokopy 14.000 eur.  Koľko ale stojí príprava na jednu sezónu?
Čo sa týka odmien za olympiádu v Pjongčangu, tak do dnešného dňa mi na účet neprišlo nič. Okrem toho finančné náklady na moju prípravu sa pohybujú v iných dimenziách. Keď sa všetko spočíta, tak od apríla do marca stojí príprava môjho tímu na profesionálnej úrovni 180.000 eur a viac. Výrazne mi na to prispieva štát, no nebolo by to možné zvládnuť ani bez pomoci sponzorov, ktorí sa na tom vo vysokej miere podieľajú.

– Čo vás najviac zaujalo pod olympijskými kruhmi?
Samotný biatlonový areál na mňa urobil najväčší dojem. Keď sme tam cestovali a prišli do tamojšej dediny, tak to vôbec nespĺňalo naše očakávania. Dovolím si povedať, že to bolo dokonca pod olympijskú úroveň. Ak to môžem porovnať napríklad s podmienkami v Soči. Takže som bola dosť sklamaná z olympijskej dediny. Lenže, keď sme zase prišli na športovisko, tak bolo všetko upravené a výborne zorganizované. Všetko klapalo a fungovalo tak, ako malo. Bežecké trate boli na vysokej technickej úrovni, hoci Kórejská republika nie je žiadna biatlonová veľmoc. Určite si na to niekoho najali, ale rozhodne do toho investovali nemalé finančné prostriedky. A na samotných tratiach to bolo vidieť.
– Podarilo sa vám osobne stretnúť v dejisku olympiády nejakú vašu športovú hviezdu?
Priebežne sme sa stretávali pri stravovaní, ale to bola skôr otázka náhody. V skutočnosti to nebolo jednoduché zladiť, pretože každá športová disciplína sa v podstate konala v inom čase. Takže sme najčastejšie stretávali približne rovnaký okruh svojich „známych“. Stávali sme neskoro, obedovali až o piatej a večerali o polnoci. Samozrejme, že som chcela stretnúť napríklad „Schiffrinku“ (Michaela Schiffrinová) alebo (Marcela) Hirschera. Tieto hviezdy však po prvé nebývali vôbec v olympijskej dedine a po druhé, chodili na tréningy skoro ráno, keď my sme mali ešte hlbokú noc.

– Po zimnej olympiáde ste mali „dva roky“ prázdnin?
Tak, to určite…. Po sezóne sme mali voľno tri týždne a v apríli to už opäť začalo. V máji sme už boli v Nórsku a teraz sa chystáme do talianskeho Livigna. Máme za sebou náročné sústredenie, ktoré sme absolvovali doma na Slovensku v Banskej Bystrici. Teraz máme letnú prípravu, takže sneh ani nehľadáme.
– Z neobľúbenej letnej prípravy žijú športovci v rôznych odvetviach a disciplínach celý rok…
Leto býva také najťažšie, je to skrátka utrpenie. Pre každého športovca to je veľká záťaž. Síce nie psychická, ale fyzická rozhodne.

– S čím najviac bojuje Paulína Fialková v tréningovom procese?
Najviac ma ubíjajú tie vytrvalostné tréningy a dlhé bicyklovanie. To ma fakt nebaví. Musím to však vytrpieť, pretože viem, že to potrebujem. Vždy to vydržím, ale že by som si to užívala, tak to nie. Naopak, mám rada, keď už sa ide do tých špeciálnych tréningov. Čím bližšie sme k nejakému vrcholu, tým sú tie tréningy intenzívnejšie. A tam sa cítim viac doma.

Prečítajte si aj: Mitsubishi Eclipse Cross: Premiéra v slovenskej zime
– Ako sa vám darí skombinovať osobný život s profesionálnou kariérou športovkyne?
Darí sa v rámci možností. Celá rodina aj priateľ ma podporujú a snažia sa mi aj doma vytvoriť podmienky na to, aby som za štyri roky dokázala zo seba vyťažiť maximum a potom si budeme užívať zvyšok života…(smiech…)
– Čo robíte rada vo svojom voľnom čase?
Absolútne, vôbec nič! Ak je to len trochu možné, tak oddychujem. Snažím sa úplne vyplnúť a relaxovať, pretože má ďalší deň čaká znovu tréningový proces. Ak by som išla niekam na výlet alebo s kamarátkami do mesta, tak by sa môjmu telu nepodarilo zregenerovať z predchádzajúceho tréningového bloku a nebola by som pripravená na ďalší. Čiže ja ten voľný deň, každý štvrtý respektíve piaty v poradí, využívam na relax.
– Zrejme toho však nemáte dosť, pretože ešte súčasne študujete….
Práve končím vysokoškolské štúdium práva v Banskej Bystrici na UMB, ale v súčasnosti je mojou hlavnou prioritou šport. Navyše mi chýba právnická prax. Nevylučujem však, že v budúcnosti sa niekde v nejakom športovom práve budem realizovať.
– Nie je to náročné skombinovať vysokoškolské štúdium s profesionálnou športovou kariérou?
Je to extrémne náročné. Najmä teraz, keď končím, tak učiť sa popri tých tréningoch, si vyžaduje nemalo energie a sebadisciplíny. Po fyzickej a niekedy aj psychickej záťaži musím ešte myslieť na to, že treba napísať nejakú prácu. Žerie mi to veľa energia a rada by som to už úspešne dokončila.
KTO JE PAULÍNA FIALKOVÁ
Slovenská biatlonistka sa narodila v Brezne, ale pochádza z Čierneho Balogu. Sestra o dva roky mladšej biatlonistky Ivony je členkou klubu VSČ Dukla Banská Bystrica. Trojnásobná medailistka zo zimnej univerziády v Osrblí sa zviditeľnila v minulej sezóne, keď v pretekoch Svetového pohára (SP) s hromadným štartom na 12,5 km v ruskom Ťumeni skončila druhá za hviezdnou Bieloruskou Darjou Domračevovou. Vo SP sa blysla ešte dvoma piatymi miestami, konkrétne vo švédskom Östersunde vo vytrvalostných pretekoch na 15 km a v stíhacích pretekoch vo fínskom Kontiolahti (2016/2017). Doteraz štartovala na dvoch zimných olympiádach v Soči (2014) a v Pjongčangu (2018), pričom v Kórejskej republike dosiahla životný úspech. Vďaka dvom piatym (vytrvalostné preteky na 15 km a štafeta žien na 4×6 km), a jednému jedenástemu miestu, bola druhou najúspešnejšou členkou slovenskej výpravy po tímovej kolegyni Anastasii Kuzminovej. Paulína Fialková je ambasádorkou značky Mitsubishi na Slovensku.

Pridať komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov