Prečo žerú autá viac?

Reálna spotreba automobilov sa od tej proklamovanej často zásadne odlišuje. Úradníci navrhujú zabudovať do vozidiel zariadenie, ktoré by skutočnú spotrebu sledovalo. Je to ale riešením problému?

To, že autá v skutočnosti spotrebujú viac paliva než sľubujú výrobcovia, je známym faktom. Ak ale chceme k tomuto problému pristúpiť komplexne, treba zvážiť viacero faktorov. Sústrediť sa iba na jeden totiž znamená, že sa dopracujeme k záverom, ktoré problém nevyriešia. Skôr naopak. Vygenerujú iný.

Mimo reality

Základným problémom je spôsob merania spotreby automobilkami. Na úvod treba povedať, že na to bola donedávna používaná metodika (NEDC), ktorá pochádza z čias, kedy sme o súčasných moderných motoroch ani len nechyrovali. Výsledkom bolo, že do života vstúpili opatrenia, ktoré boli ušité na priebeh testu. Reálna premávka však prebieha inak, a tak sú logicky iné aj dosahované hodnoty. Aktuálne vstupuje do života metodika merania spotreby WLTP (Worldwide harmonized Light vehicle Test Procedure), ktorá je reálne prevádzke podstatne bližšia. V tejto chvíli však je na stole problém, ako bude zákonodarca postupovať v prípade, že podľa novej metodiky budú mať vozidlá zásadne iné hodnoty emisií CO2. Podľa posledných informácií by úradníci mali posunúť referenčnú hodnotu.

Tak teda prečo?

Problémy s rozdielom proklamovanej a reálnej spotrebe tu máme roky. A zákonodarcovia sa celý čas tvária, že o probléme nevedia. Alebo na to majú dôvod? Formálne je predsa všetko v poriadku. Graf znižovania emisií produkovaných automobilmi dlhodobo klesá. Úloha je splnená. Toľko teória.

Realita je taká, že automobilky hľadajú technicky a ekonomicky zmysluplné riešenie, ako ciele dosiahnuť. Často však narazia na kolíziu nákladov. Splnenie prísnejšej normy je ekonomicky nerentabilné. Cena technológie je príliš vysoká a trh by takéto navýšenie ceny neakceptoval. Výsledkom je, že väčšina automobilov dokáže prísne normy splniť iba v laboratórnych podmienkach.

V súvislostiach

Automobilový priemysel, no nielen on, momentálne čelí formálnemu prístupu k riešeniu problémov. Zákonodarcovia k problematike pristupujú parciálne, ku každej oblasti problému samostatne. Výsledkom je, že na papieri a v tabuľkách sa zdá navrhované opatrenie ako správne. Keď sa však na vec pozrieme v širších súvislostiach zistíme, že vyriešenie čiastkového problému veľmi často vygeneruje iný problém. A v konečnom dôsledku teda zlepšenie nenastane. Ak sa chceme dopracovať k reálnym výsledkom, musíme vziať do úvahy reálne vstupné údaje vo všetkých oblastiach, ktoré na riešenú problematiku vplývajú.

Na záver sa vrátim k otázke zo začiatku článku. Zákonodarcovia navrhujú zaviesť akési čierne skrinky, ktoré budú vyhodnocovať skutočnú spotrebu automobilov. Takže aj naďalej ideme cestou represie.  Je to ale riešenie súčasného problému?

Text: Peter Lacena, foto: archív