Automagazin.sk
Oficiálne stránky najčítanejšieho motoristického magazínu na Slovensku
kia sportage

Neparkuj ako chrapúň!

Roky parkujem v podzemnej garáži v strede Bratislavy. Vyhradené miesto mám riadne označené...

… V piatok okolo obeda sa vraciam z pracovného stretnutia do redakcie. Už som mysľou v dialógu s kolegami, keď zistím, že na mojom mieste parkuje Ford Focus s bratislavským evidenčným číslom. Na hulváta, bez odkazu za stieračom typu – viezol som dieťa k lekárovi, manželku do pôrodnice a pod. Nič. Čakám dobrých tridsať minút, márne. Neprišiel. Zrejme ho vôbec netrápilo, že zaberá miesto niekomu, kto ho potrebuje 24 hodín denne a ktorý si ho práve preto dlhodobo platí. Nechcelo sa mi nečinne vyčkávať, a tak som zavolal správcovi garáže. Nevieme s tým nič robiť, vysvetľuje mi. Policajti na súkromnom pozemku nemôžu zasiahnuť. Volám na mestskú políciu, kde sa dozvedám, že jediné, čo môžu urobiť, je prísť a dať pánovi z „Hulvátoviec“ papuču. V podstate mám dve možnosti. Čakať, kým prídu mestskí policajti, nasadia papuču a opäť čakať, kým sa uráči vodičovi oranžového fordu doraziť. Samozrejme, s rizikom, že si zistí, kto som, zajtra si ma počká a dostanem do zubov, alebo mi jednoducho a anonymne, rovnako ako teraz parkuje, poškriabe lak, vykrúti stierače, vylomí zrkadlo. Byť v práve a očakávať spravodlivosť je často spojené s väčším či menším rizikom. Zvolil som si druhú možnosť – vykašľal som sa na to…

Dodnes ma to hnevá, že som to vzdal. Vlastne nevzdal. Začal som si oveľa pozornejšie všímať, ako parkujeme. Ešte v ten deň som niekoľkokrát videl, že slušnosť je v tejto spoločnosti kdesi na okraji. Drzosť, sebavedomie, fyzická sila a veľkosť auta často rozhoduje o tom, ako a kde zaparkujem. Na mieste vyhradenom na nabíjanie elektromobilov stojí X6-ka, Q5-ka sa nezmestila na jedno miesto, tak obsadila dve, na mieste vyhradenom pre invalidov pokojne parkuje Range Rover, na susedinom platenom a vyhradenom mieste zaparkovala pipina s mercedesom. To je len zopár aktuálnych príkladov, ktoré som dnes videl v podzemnej garáži a v priľahlých uličkách Starého Mesta pri ceste domov.

Dávno chápem dôvody, prečo vznikla stránka Parkujem ako debil a mnohé ďalšie, ale zdá sa, že ani zverejňovanie tých najkrikľavejších prípadov nič nerieši. S istotou však viem, že vo Viedni či v Zürichu sa naši veľkí manažéri, ale ani hrubokrkí frajeri a barbiny s veľkým poprsím nepokúsia na hulváta zaparkovať. Ani vonku, ani vo verejnej garáži. Dobre vedia, že tam ani drzosť, ani fyzická sila, ani veľkosť prsných implantátov či auta, ani známosti nepomôžu. Tam platí elementárna ľudská slušnosť a kde jej niet, prichádza rešpekt pred zákonom.

Podľa môjho skromného názoru sa všetko začína v rodine. Čo naše deti vidia doma, to neskôr robia v živote. Namiesto skromnosti ich však často povzbudzujeme k nekritickému sebavedomiu, namiesto empatie v nich živíme agresivitu, namiesto slušnosti im dávame lekcie z arogancie a drzosti. Škola by mala nadväzovať na rodinu. Žiaľ, učiteľ už dávno nie je ani vzorom, ani autoritou. Je iba terčom našej kritiky, prostriedkom na posúdenie geniality nášho maznáčika. Ak pani učiteľka nezdieľa takýto  názor, pokojne ju zajtra niektorý z rodičov inzultuje…

Roky parkujem v podzemnej garáži na vyhradenom mieste, ktoré si platím. Stále som sa však nezmieril s drzosťou a aroganciou vodičov, ktorí pri parkovaní v garáži či vonku nerešpektujú nič okrem svojich potrieb. A pritom stačí tak málo – neparkovať ako chrapúň.

Pridať komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov