Renault Espace a ja sme pokorili Grossglockner!

Grossglockner Hochalpenstrasse je jedným z „naj“ vysoko položených horských priechodov v Európe. Svojimi 45 kilometrami medzi mýtnymi bránami (medzi obcami Fusch na severnej strane a Heiligenblut na južnej strane má 47,8 km), 36 vracákmi, kvalitným povrchom asfaltu, ale tiež nádhernou scenériou a fantastickými službami priťahuje každý rok státisíce entuziastov na automobiloch a motocykloch. Stretnete tu hothatche, kabriolety, superšporty, youngtimery aj veterány, ale aj až po uši napakované rodinné kombíky či empévéčka, cestné endurá, turistické motocykle, naháče, jogurty, choppre a cruisre aj trojkolky. Skrátka autá a motocykle všetkého druhu.

Raz do roka je severná strana cesty vyhradená cyklistom. Konajú sa tu totiž jedny z najťažších jednodňových amatérskych pretekov – Glocknerkönig, na ktoré som sa prihlásil aj ja. Samotné preteky majú tri kategórie. Prvá má názov Light, ale ľahkou by som ju rozhodne nenazval. Začína sa pri mýtnej bráne Ferleiten a končí sa pri veži Fuschertörl, pričom pretekári prekonajú 1 330 výškových metrov. Priemerné stúpanie je 10,1 %! Kategória Clasic, ktorej som sa zúčastnil aj ja, má štartovaciu čiaru na námestí pri kostole v obci Bruck an der Grossglocknerstrasse a cieľ pri spomínanej veži Fuschertörl. Trasa má „iba“ 27 km, ale prekoná až 1 688 vertikálnych metrov. Tretia kategória má príznačný názov Ultra. Trasa je totožná s kategóriou Classic, ale tesne pred vežou Fuschertörl odbočí a vyvedie súťažiacich k vyhliadkovej veži Edelweiss-Spitze. Sedem vracákov a 1,7 km navyše je smrteľných. Priemerné stúpanie je až 14 percent.

S 4Controlom sadnú Renaultu Espace všetky zákruty – krátke vracáky aj dlhé oblúky.

Organizátori boli na obrovský nával pretekárov skvelo pripravení. Celú registráciu deň pred samotnými pretekmi som zvládol za 15 minút, takže som mal čas vybehnúť na Grossglocknerstrasse testovacím Renaultom Espace, ktorým som prišiel. V dnešnej dobe sú MPV vytláčané esúvéčkami. Espace nie je ani MPV, ani SUV, ale niečím medzi nimi. Je rodinným autom aj imidžovým autom pre individualistov. Ja som tentoraz využil jeho druhú tvár – tvár nekonformného auta pre človeka, ktorý vedie aktívny život. Svetlé kožené poťahy kombinované s hnedou robia z nášho Espacu krásne štýlové auto. Tiché, svižné, pohodlné, dobre vybavené… Okrem spomínaných atribútov som ocenil pohodlný posed za volantom a tiež fakt, že som do klimatizovanej schránky pred spolujazdcom vmestil tri 1,5-litrové fľaše. Celý čas som teda mal k dispozícii chladený nápoj. Zhruba 500-kilometrová cesta z Bratislavy do Rakúska ubiehala absolútne pokojne. Z reproduktorov mi zneli formácie Buena Vista Social Club, Pink Floyd, Queen…, podvozok v režime komfort. Auto akoby ani nešlo po ceste, ale sa vznášalo pár milimetrov nad ňou. Na úpätí spomínaného horského priechodu som zmenil režim a Espace sa ukázal v polohe, akú by ste naň nepovedali. To, že sa podvozok pritvrdí, je jedna vec, ale skutočné divy tu robí systém 4Control, teda aktívne natáčanie zadných kolies. V nižšej rýchlosti sa natáčajú do protismeru predných kolies, čím sa Espace doslova ovinie okolo ostrých vracákov, pri rýchlej jazde zasa v smere predných kolies, vďaka čomu je neuveriteľne stabilný vo veľkých oblúkoch. Jediné, čo Espace nemá celkom rád, sú prudké výpady do strán – napríklad pri predbiehaní natesno. Vtedy sa akoby ťažká karoséria hýbala s oneskorením za podvozkom. Ale keď auto položíte do zákrut s citom, tak mu sadne každý oblúk ako uliaty – krátky ostrý aj dlhý rýchly. K tomu máte parádny 1,8-litrový benzínový motor Energy TCe s výkonom 165 kW, ktorý sa nebojí otáčok a má pekný zvuk. Akurát, že má veľmi malý brzdný moment, takže si pri zjazde s ťažkým autom musia poradiť samotné brzdy. Pravda, veľmi im to nejde, ale ani sa nečudujem. Tu majú problémy aj niektoré športové autá, nieto veľký Espace. Nevadí, aspoň som si smerom nadol vychutnával scenérie. Premávka bola taká malá, že som pri prvej jazde smerom nahor v mojom smere nestretol ani jedno jediné auto. Zo tri-štyri autá šli v opačnom smere – nadol. Neodolal som a obe strany priechodu som prešiel ešte niekoľkokrát – hore svižne, dole „easy“. Espace bol ako kráľ zákrut. Mimochodom, mýtne za auto stojí 36 eur a ja som poctivo podával chlapíkovi v okienku pripravenú sumu. Ten mi však s lístkom, nálepkou a informačným letákom (tieto tri veci sú v cene a dostanete ich vždy) vrátil 11 eur. Úsek odbočky na vyhliadku Kaiser-Franz-Josefs Höhe je vraj zatvorený. No povedzte, keby sme mali na Slovensku takúto platenú cestu, znížil by prevádzkovateľ v podobnom prípade cenu? Obávam sa, že nie. Ryžovalo by sa ďalej, chceš tam ísť, zaplať plnú sumu. U nás sa slušnosť a korektnosť nenosí.

Vôňa života

Ku koncu dňa sa už do vrcholov začali zahryzávať ťažké tmavé oblaky. Kde-tu natiahli ruku až k zemi a cestou do hotela ma zastihla taká búrka, že „dovidenia“. Zotmelo sa a lialo tak intenzívne, že stierače nestíhali stierať vodu, obrovské kvapky dopadajúce na strechu auta prehlušili všetko. Bol to ako výjav z apokalyptického filmu. S malou dušičkou som začal rozmýšľať nad tým, čo spravím, ak to bude takto vyzerať aj ráno. Na štart pretekov sa veruže nepostavím. Ale ako dostanem späť svoje veci? Organizátori pretekov totiž mysleli aj na to, že keď človek šliape do kopca, tak nepotrebuje veľa oblečenia, ale keď má spotený zísť na bicykli dole, tak môže riadne premrznúť. Navyše, hore môže byť riadne čerstvo. Pri registrácii preto môžu všetci účastníci pretekov bezplatne podať oblečenie na prezlečenie a oni ho ráno pred pretekmi vyvezú nákladnými autami hore. Aj ja som si podal, ale ako sa k nemu dostanem, keď nepôjdem na preteky? Kým som prišiel k hotelu, čerti sa akoby upokojili a dážď poľavil. Poľavil, ale stále neprestával. Rakúsko je plné väčších či menších rodinných hotelíkov, resp. penziónov, takže nemáte problém nájsť ubytovanie ani na poslednú chvíľu. Priamo v Brucku bolo už všetko obsadené, ale v neďalekom Maishofene som ešte aj dva týždne pred pretekmi našiel útulný hotelík za výbornú cenu. Celou vstupnou halou, recepciou a napokon aj hotelom sa niesla vôňa čistoty a dreva. Bola tu však ešte jedna vôňa, ktorá ma vábila ešte silnejšie – vôňa kuchyne. Nemohol som odolať a nechal som sa presvedčiť na večeru. Veruže, neoľutoval som. Cesnaková krémová polievka s pečivom pečeným na masle a korení priam básnila. A rezeň (po „rakúsky“ šnicel) plnený šunkou, syrom, špargľou a brokolicou, plus grilovaná zelenina, zemiaky a k tomu holandská omáčka? Kuchár musel byť umelec. Neskôr, keď som sedel na balkóne, prestalo pršať a všetko stíchlo. Vzduch bol plný vône života. Akoby sa príroda očistila od všetkej tej únavy a špiny. Akoby sa znovu zrodila. A ja som dúfal, že vyjde predpoveď počasia, mračná sa do rána rozplynú a  bude nás počas pretekov sprevádzať slniečko.

Môj boj s časom a kopcom trval 2 hodiny 39 minút a 37,6 sekundy.

Ráno pred piatou som už vyrazil z hotela, chcel som si byť istý, že v Brucku nájdem miesto na parkovanie v blízkosti námestia, odkiaľ sa štartuje. Keď tak si radšej pospím ešte v aute, veď je dostatočne veľké, aj keď na zadných sedadlách oddychuje môj bicykel. O pol siedmej, pol hodinu pred štartom, som začal pripravovať svoj bicykel – nasadil som kolesá, dohustil pneumatiky, namazal reťaz, skontroloval brzdy, pripevnil čip so štartovým číslom a nakoniec som sa prezliekol. Počkal som si, kým sa všetci zoradia a pridal som sa na koniec radu. Nechcel som totiž byť aktérom žiadneho hromadného pádu – mám iba jeden bicykel a iba jedno zdravie. Napriek tomu som počas toho, čo som sa predieral dopredu, jeden taký pád videl. Malý odstup pri predbiehaní, zavlnenie predbiehaného a už to bolo. Našťastie, stalo sa to už ďalej od štartovej čiary a cyklisti už neboli tak veľmi nahusto, ale aj tak tí dvaja strhli so sebou k zemi troch či štyroch ďalších. Aby ste mali obraz, o akom dave hovorím. Úplne zozadu som prvých pretekárov ani nevidel, presne o 7.00 zaznela streľba štartovacej pištole, no kým som sa aj ja dostal k štartovej čiare, ubehlo viac ako 9 minút. Tmavé mraky, ktoré sa zubami-nechtami držali vetiev a konárov stromov, neveštili na štarte nič dobré. Našťastie, pomerne skoro spoza ne začalo vykukávať slnko a keď sme sa dostali do vyšších polôh, obloha bola už blankytná. Môj boj s časom a kopcom trval 2 hodiny 39 minút a 37,6 sekundy. Vo svojej kategórii C-H4 (Classic, Herren 40 – 49 rokov) som skončil 377. a celkovo 1 135. Moje predsavzatie zvládnuť preteky pod 3 hodiny som splnil, takže sám pred sebou som kráľom tohto kultového priechodu – Glocknerkönig. Zároveň musím priznať, že som do toho mohol dať trochu viac. Ako referenčná hodnota to však nie je zlá – aspoň nie na moje pomery. Skutočným kráľom pretekov na trase Classic sa stal Mathias Nothegger. Jemu to trvalo iba 1:16.32,7. Poviem ešte jednu vtipnú zaujímavosť: celá cesta bola za asistencie policajtov uzavretá, samotná Grossglockner Hochalpenstrasse dokonca už od večera, a napriek tomu sa našla skupinka troch áut, ktoré sa nejakým spôsobom dostali na cestu a valili si to oproti pelotónu. Našťastie, organizátor nenechal nič na náhodu a sprievodné auto ich včas odstavilo na krajnicu. Hádajte, aké evidenčné čísla mali. Nie, neboli to Slováci, ale naši susední bratia Česi.

Obaja so cťou

Cesta bola výzvou nielen pre mňa, ale aj pre auto. Budem neskromný a poviem, že obaja sme obstáli so cťou, sme králi. Navyše som vyvrátil predpoklad, že takéto veľké auto bude na diaľničných dlhých presunoch príliš veľa žrať. Celkovo som najazdil 1 147,4 km a priemerná spotreba bola 8,2 l/100 km. Pritom som Espace prevetral aj na jednom z najnáročnejších európskych horských priechodov. Isteže, s dieselom by som to dal evidentne s menšou spotrebou, ale mne tá charizma benzínového motora stojí za to.

Následujúca 1 z 29 Ďalšia

Text: Peter Varga, foto: autor a Marathon photos