Drsná a milostivá Sibír

Mazda Epic Drive Bajkal. Monumentálnosť a rozmanitosť, akú mi odhalilo Bajkalské jazero, si človek ani nevie predstaviť. 

Aj na Slovensku je našťastie čoraz viac ľudí, ktorí sa už presýtili all inclusive dovolenkami v luxusných hoteloch, kde im „pečené holuby padajú do úst“. Čoraz viac ľudí vyhľadáva dobrodružné cesty. Cesty, kde nedostanú všetko na podnose, cesty, na ktorých zažijú adrenalín, kde objavia krásu neistoty a neznáma. Na takúto cestu, cestu plnú zážitkov, nás pozvala Mazda. Miesto konania: Rusko, východná Sibír; trasa: Irkutsk – Listvyanka – Tankhoy – Ulan-Ude.

   

   

Pečať ruských ciest

Irkutsk ma privítal miernym počasím. Ortuť teplomera sa síce prevaľovala v mínusových hodnotách, no na Sibír v tomto ročnom období mal neprirodzene blízko k nule. Z letiska som sa spolu s českým kolegom vydal Mazdou CX-5 do Listvyanky, kde nás čakalo ubytovanie v  hoteli Legend of Baikal. Ruská premávka je presne taká, ako ju poznáte z videí na Youtube. Je šialená. Jazdné pruhy nikomu nič nehovoria, veď v konečnom dôsledku ich väčšinou cez tú špinu zo zimného posypu ani nevidieť. Okrem toho, samozrejme, platí pravidlo, že silnejší má prednosť. Napriek zdanlivému chaosu a bezvládiu som neregistroval, žeby miestni sústavne prekračovali rýchlostné limity. A nikto ani nejazdil ako cestný pirát. A vozový park? Väčšinou SUV, minimum žigulákov. Mnohé autá majú svoj zenit už za sebou, nákladné autá sú väčšinou staré ako Matuzalem. Vzhľadom na kvantum kamienkov rôznej veľkosti na cestách bolo od začiatku jasné, že čelné sklo nemôže cestu do Listvyanky prežiť. Otázkou nebolo či, ale kedy dostane osudnú ranu. Aj sa stalo.

   

   

Rozprávkový ranč

Ešte v priebehu prvého dňa nám organizátor pripravil prekvapenie – cestu do hlbín sibírskeho lesa. Po niekoľkých kilometroch jazdy skrz les, kde stromy občas vytvárali aleje ako z nádvorí zámkov 15. storočia, skrz húštiny, skrz lúky sme sa dostali na malú čistinku. Okrem hrejivej vatry tu na nás čakali píly Husqvarna, sekery a tri disciplíny. Rezanie pňa na presnosť, štiepenie pňa na čo najmenšie kúsky za minútu a výroba škandinávskej sviece. Na jednej, už zapálenej, nám medzičasom pani Oľga priebežne piekla fantastické palacinky. Poviem vám, boli mňam, že som ich hltal bez džemu, bez nutely a na šľahačku som ani nepomyslel. Už cestou smerom tam začalo snežiť a  časom sa sneženie zintenzívnilo. Aj som sa trochu obával, či sa dostaneme z lesa, ale Mazda to zvládla. Pravda, našli sa takí, ktorých bolo treba vyťahovať zo snehu, ale to bolo skôr vodičovou chybou než chybou auta. Mimochodom, asi v polceste k našej čistinke (teda mnoho kilometrov od najbližšej spevnenej a v zimnom období upravovanej cesty) sme prechádzali okolo ranča, kde sa evidentne žilo. Ranč bez susedov (ak teda medvede a vlky nepovažujeme za susedov), bez elektrických káblov, bez satelitov na streche… Len nepoškvrnená príroda všade navôkol. Takto nejako si predstavujem pokojný život. A keby nasypalo veľa snehu, tak by som bol uväznený vo vlastnom dome.

   

   

   

Ak chceš prežiť, dodržuj pravidlá!

Druhý deň sľuboval ešte vzrušujúcejší program – cestu naprieč zamrznutým Bajkalským jazerom. Na brífingu pred odjazdom z hotela nám však organizátor zdôrazňoval, že ak chceme prežiť a prísť na druhú stranu Bajkalu bez straty na cti, tak musíme dodržiavať niekoľko pravidiel.

Pravidlo číslo 1. a zároveň najdôležitejšie – za každých okolností a na slovo počúvať pokyny organizátorov. Neblbnúť! V podmienkach, v akých sa budeme cez jazero presúvať, vraj nebude priestor na driftovanie ani na nič podobné.

Pravidlo číslo 2. – dodržiavať odstupy. Nielen pri jazde, ale aj pri státí, resp. zastavovaní. Zabrzdiť na ľade totiž ani s hrotovými pneumatikami nie je jednoduché. Tam, kde bol čistý ľad, sa brzdná dráha v závislosti od rýchlosti počíta na desiatky metrov.

Pravidlo číslo 3. – držať sa stopy, ktorú vyjazdilo auto pred vami. Cestu cez sneh a snehové záveje nám razil šesťkolesový špeciál Trekol 6×6, potom sme šli my na Mazdách. Zdá sa to ako jednoduché, ale v skutočnosti mi to niekedy dalo riadne zabrať. Keď už totiž šoférujete niekoľko hodín a všade okolo vás je biele, do toho silný bočný vietor unáša snežný prašan, tak zrazu prestanete vidieť. Zrazu tú stopu jednoducho nevidíte, aj keď je rovno pred vami. Všetko vôkol je biele. A verte mi, nepomáhajú ani slnečné okuliare. Ešte horšia bola situácia, keď kolóna musela zastaviť na krátky čas, kým organizátori vyslobodili uviaznuté auto. Aj za tých pár minút stihol vietor stopy predo mnou úplne zahladiť.

Pravidlo číslo 4. – v hlbšom snehu a cez snehové záveje udržovať rýchlosť, resp. hybnosť auta, nedbať na to, že to bolí. Keď totiž spomalíte, tak neprejdete. Samozrejme, nevravíme o rýchlosti 90 km/h a podobne, ale pohybujeme sa na úrovni 25 – 40 km/h podľa situácie – hĺbky snehu a dĺžky prekážky.

Pravidlo číslo 5. – nepripútať sa (!). Áno, čítate správne, NEPRIPÚTAŤ SA! To pre prípad, keby sa pod autom prelomil ľad. Vtedy totiž každá sekunda má cenu zlata, treba čo najrýchlejšie opustiť auto a vzdialiť sa od neho. Nehľadiac na veci v aute. Nezachraňovať nič, iba seba samého. Oblečenie, drahý foťák ani doklady. Vôbec nič. To všetko sa dá nahradiť. Ľudský život nie. A nehovorili to náhodou. Každý rok vraj aspoň jedno auto skončí v hlbinách Bajkalského jazera. Žiaľ, niekedy aj s posádkou.

   

   

Človek mieni, príroda mení

Pôvodne sme mali preťať Bajkalské jazero v oblasti medzi Listvyankou a Tankhoyom. Už ráno však Alexej, z ruskej agentúry, ktorá zabezpečovala cestu, vravel, že to pre sneženie a silný vietor počas predošlej noci nebude možné. Musia vybrať inú trasu.

Ak si myslíte, že zamrznuté Bajkalské jazero bude len hladký ľad, tak ste sakramentsky ďaleko od pravdy. Ak si myslíte, že tam môže byť sneh, prípadne záveje, tak ste bližšie, ale ešte stále ste na omyle. Spočiatku všetko prebiehalo ľahko, kolóna 20 áut postupovala a malé snežné záveje sme prerážali akoby nič. Ibaže už samotný fakt, že nám Rusi robili sprievod na špeciálnom šesťkolesovom aute Trekol s obrími pneumatikami s nízkym tlakom a kolónu uzatvárali snežným skútrom, ktorý sa vedel operatívne presúvať v rámci kolóny, malo čo-to napovedať. Ako sme sa vzďaľovali od pobrežia, tak sa situácia začala dramatizovať. V prvom rade sa z malých a krátkych závejov stávali hlbšie a dlhšie. Neskôr ešte dlhšie, až sneh zakryl celú ľadovú plochu. Menil sa aj samotný ľad. Zo začiatku bol hladký ako zrkadlo, potom sa zmenil na mierne zvlnený. Inde to zasa vyzeralo, akoby ste v zlomku sekundy zastavili vlnobitie a nechali to celé zamrznúť. Krátke, ale ostré a miestami aj viac ako 10-centimetrové vlny vytvorili obzvlášť náročný reliéf. O kúsok ďalej sme narazili na iný fenomén – na ľadové kryhy. Niektoré boli akoby zabodnuté z neba a týčili sa do výšky polky auta, iné zasa, naplavené na seba, vytvárali schody. To všetko miestami zakrýval sneh, inde sa ľadové javisko ukazovalo v plnej svojej nahote. Jazda v takýchto podmienkach je extrémne náročná a autá dostali zabrať. O to viac, že cez najhlbší sneh, najväčšie „bubny“ a najväčšie schody bolo treba prechádzať s hybnosťou, inak by sme zapadli. Neraz som si myslel, že ten-ktorý úder bude posledný do rakvy našej Mazdy CX-5. Ale nie, nielenže nebol posledným, ale sa ani nijako nepodpísal na jej kondícii. Poviem dopredu, že auto ani po opustení jazera nevydávalo žiadne pazvuky. Ani hlások od náprav, ani hlások z karosérie a ani z interiérových plastov. Jednoducho aj po absolvovaní cesty cez Bajkal ostala CX-5-ka pevná ako skala. Podotýkam, že som jazdil na sériovej, nijako neupravenej CX-5-ke s 2,5-litrovým benzínovým motorom spojeným s automatickou prevodovkou. Jedine pneumatiky boli hrotové, inak všetko bolo absolútne sériové. A to, že Mazda ustála takýto náročný trip bez najmenšej ujmy, hovorí za všetko.

Pôvodne mala cesta cez Bajkal merať 40 km a trvať zhruba 4 hodiny, no nám to trvalo viac než ešte raz toľko. Príroda je totiž mocnejšia než človek. Pre nočné sneženie a silný vietor, ktorý evidentne vytvoril vysoké záveje, museli organizátori improvizovať a hľadať novú trasu. Ani to však nebolo všetko, pretože kdesi uprostred jazera sme narazili na trhlinu, ktorej začiatok ani koniec sme nevideli, ale na šírku mala od jedného po možno tri – štyri metre, takže prekonať ju bolo nemysliteľné. Museli sme sa teda vybrať pozdĺž trhliny a hľadať najbližšie možné miesto, kde by bolo možné vybudovať provizórny most. Chlapi ho aj za pár minút vybudovali. Položili fóliu, klincami pospájali drevené laty a most bol hotový. Samotná trhlina bola na tom mieste síce už zatvorená, no sneh pod ním bol mokrý a hrúbka ľadu neistá. Preto organizátor pristavil Trekol tak, aby bol schopný okamžite zareagovať a ťahať Mazdu. Dokonca pripravil aj ťažné lano. Mimochodom, všetky Mazdy mali počas celej cesty cez jazero nainštalované ťažné oká vpredu aj vzadu. A veruže ich aj neraz bolo treba. Našťastie nie v mojom prípade.

   

   

Tam, kde bol ľad odhalený, poskytoval pohľad na nádherné kryštalické zlomy, na akési čiary života jazera. Počas vyslobodzovania auta kdesi predo mnou mi krásne divadielko poskytol aj jemný sneh unášaný vetrom. Vedľa auta bol totiž „fľak“ (asi 1×1,5 metra) čistého ľadu a vietor neustále presúval sneh z jednej strany na druhú, pričom vytváral zaujímavé útvary. Ten „fľak“ sa vlastne posúval a zároveň menil svoj tvar. Aj záveje teda majú svoj život. Na Bajkalské jazero sme vstupovali krátko za Listvyankou a opustiť na druhej strane sme ju mali pri mestečku Tankhoy. Vzhľadom na nepredvídateľné zmeny sme však vyšli výrazne vyššie, tesne pred mestečkom Babuškin. Za celý ten čas sme nešli asi ani 200 metrov rovno. Neustále sme niečo obchádzali, krútili sa doprava a potom zasa doľava.

 

Aby ste boli v obraze, Bajkal je po Kaspickom mori druhé najväčšie jazero na území Ruska a 8. najväčšie na Zemi. Má rozlohu 31 500 km², na dĺžku má 636 km, na šírku 48 km a dĺžka brehovej línie je až 2 100 km. Nič vám tieto čísla nehovoria? Tak skúsme toto: Z najzápadnejšej obce Slovenka (zo Záhorskej Vsi) do najvýchodnejšej (Novej Sedlice) je to 595 km hornou trasou alebo 581 km spodnou. Bajkal je teda dlhší ako celé Slovensko. To však ani zďaleka nie je všetko. Bajkalské jazero má v najhlbšom mieste 1 642 metrov, čím si vyslúžilo titul najhlbšieho jazera na svete. Nachádza sa v ňom pätina celosvetových zásob povrchovej sladkej vody. Zaujímavá je tiež skutočnosť, že jazero sa stále zväčšuje. Každým rokom sa rozširuje zhruba o 2 centimetre. Do jazera sa vlieva viac ako 300 riek a potokov, ale len jedna jediná sa z nej vylieva – Angara, ktorá ústi práve pri hoteli Legend of Baikal. Táto rieka nikdy nezamŕza, ani v najtuhších mrazoch, keď teplota dlhodobo klesá aj pod mínus 30 stupňov Celzia. Čo je dôležitejšie, jazero dáva priestor pre život až 2 630 druhom rastlín a živočíchov, pričom 2/3 z nich sú také, ktoré nenájdeme nikde inde na svete. Žije tu napríklad jediný sladkovodný tuleň na svete. Ku konci zimného obdobia dosahuje hrúbka ľadu na Bajkale 1 až 2 metre. Príroda je však neskutočne milostivá a aj v takýchto podmienkach myslí na svoje živočíchy pod hladinou, ktoré potrebujú kyslík. Pri silnom mraze totiž trhliny lámu ľad, vznikajú kryhy a vodná hladina sa odkrýva a transportuje prepotrebný kyslík pre ryby. Okrem toho je ľad na jazere mimoriadne priezračný, takže vďaka slnečným lúčom prenikajúcim až do hĺbky vody môžu aj pod ľadom rásť riasy, ktoré produkujú kyslík pre organizmy. Skrátka Bajkalské jazero žije aj v najtuhších zimách.

      

Lenin je veľký

Našu krátku sibírsku púť sme zakončili v Ulan-Ude. Je to prvé mesto pozdĺž trans-sibírskej magistrály smerom na východ, ktoré je skutočne ázijské. Dodnes počíta najväčšiu komunitu budhistov v Rusku. Domorodí ľudia – Buryati – sú vraj takí pokojní a vyrovnaní, že ešte aj príchod kozákov roku 1666 prijali s pokorou a mierom. Zlé jazyky však tvrdia, že si to kozáci vykúpili vodkou, ktorú so sebou viezli. Dnes je mesto zmesou pôvodnej a komunistickej architektúry. Na jednej strane sú tu komunistické monumentálne stavby, námestia a paneláky, na strane druhej v ich tesnom susedstve si na svoju niekdajšiu slávu spomínajú krásne drevenice – väčšie aj menšie. Niektoré z nich drží pokope ani neviem čo, iné žijú svoj život ešte aj dnes. Žiaľ, evidentne tých krásnych romantických drevených domčekov v prospech „udržateľného rastu“ ubúda. V Ulan-Ude je, pochopiteľne, niekoľko skulptúr a pamätníkov sovietskych dejateľov a hrdinov, suverénne všetky však zatieňuje busta Lenina. Je totiž obrovská – najväčšia na svete. Na výšku má 7,7 metra a váži 42 ton. Hoci je z bronzu, vďaka špeciálnej povrchovej úprave nechytá typickú bronzovú patinu. Domáci o nej dnes už posmešne hovoria ako o „najväčšom židovi na svete“, pretože sneh, ktorý prakticky počas celej zimy zakrýva hlavu Lenina, pôsobí ako jarmulka. Hoci sme počas cesty cez Bajkalské jazero mali mínus 8 až mínus 10 stupňov a k tomu fúkal veľmi silný vietor, vôbec mi to neprišlo ako strašná zima. Až v Ulan-Ude som pochopil, čo znamená „kosa ako v ruskom filme“. Len čom som totiž ráno vystrčil nos z hotela, dostal som facku ako hrom. Mínus 26 stupňov Celzia (aj bez vetra) v okamihu začalo štípať všade, kam sa dostalo – v nose, v ústach, v očiach, počas fotenia na prstoch… Horšie však bolo, že sa smog držal pri zemi a vzduch bol nielenže mrazivý, ale aj dusivý.

   

Ďakujem

Sibír a Bajkalské jazero mi ukázali, aká vie byť príroda surová a zároveň starostlivá, aká vie byť nekonečne monumentálna a zároveň plná prenádherných detailov. Oba tieto fenomény sú žiarivým príkladom dokonalej rovnováhy. Presne takej, v akej sú vozidlá Mazda so svojím vodičom. Ďakujem Mazda. Ďakujem za cestu, ďakujem za to, že si.

Text: Peter Varga, foto: autor a archív