Známa tvár – Jana Hubinská: „Milujem zvuk motorky“

Jana Hubinská. Energická herečka a speváčka v jednej osobe je nadšenou fanúšičkou motorizmu. Dobre sa cíti aj za volantom svojho auta, ale relatívne často dáva prednosť svojim dvom motorkám.
Text: Peter Barta, foto: Barbora Baluchová

Vo svojej umeleckej kariére ste už získali bohaté skúsenosti v divadle, televízii, filmoch, ale aj napríklad muzikáloch. Cítite sa skôr herečka alebo speváčka?
„Herečka. Ale som zrejme taká dobrá, že môžem byť všetko…. (smiech).“

Získali ste viacero hereckých ocenení. Možno považovať Českého leva za váš najväčší herecký úspech?
„Vlastne áno. Oscara už nedostanem. Dostávam málo pracovných príležitostí. Myslím si, že ceny sú príjemná čerešnička hodnotenia vašej práce aj odbornou porotou, ale najdôležitejší sú ľudia. Ohlas u divákov a verejnosti na vaše meno a prácu.“

Mnohí si vás pamätajú ako členku poroty z II. ročníka populárnej súťaže Slovensko hľadá Superstar….
„Tí, ktorí sledujú tento televízny žáner, si ma zrejme pamätajú zo Superstar. Je to už dosť dávno, ale rozhodne to bol vtedy aj pre mňa nový a zaujímavý formát. Formát, ktorý je lákavý pre tisíce a tisíce ľudí. Tak účinkujúcich, ako aj divákov a svoje miesto si vždy nájde.“

Edith Piaf a Billie Holiday, to je dosť vysoká latka. Nebáli ste sa tých hudobných postáv?
„Nie som ja žiaden trochár.(smiech) Nebála. Pre herca je to hodená rukavica a ja mám rada výzvy. So životopisným predstavením E. Piaf sme v roku 1995 otvárali divadlo West a vlastne vďaka tomuto predstaveniu som sa z noci do rána stala aj speváčka. Potom nasledoval Billie Holiday, ktorú milujem už od detstva a nakoniec som hrala Marlen Dietrich. Takže tieto tri DIVY majú na svedomí, že sa rozbehla aj moja samostatná spevácka kariéra.“

Na ktorú svoju divadelnú alebo filmovú postavu spomínate najradšej?
„Každá jedna rola zostáva určitým spôsobom navždy v hercovi. Môžu byť malé postavy a na vás ako hercovi je, aby ste z nej spravili nezabudnuteľnú postavu, potom sú postavy veľké, ktoré sa tiahnu celou kariérou daného herca. Taká bola pre mňa Ilonka zo seriálu Zdivočelá země. Životopisné, tragické či komické postavy a každá je kúsok z vás. Divadlo, TV i film je kolektívne dielo. Aj to je rozmer, ktorý je na našej profesii fascinujúci. Neskutočne veľa kompromisov, hľadanie sa, v roli, kostýme, svetle, nekonečné vzdelávanie …. Vždy sa snažím cez svoje postavy priblížiť k divákovi a dať mu nejaký zmysluplný odkaz. Umenie by malo mať Idoly a katarzný rozmer. Očisťovať dušu. Slzami, smiechom, myšlienkou….“

Keď sme vás naposledy kontaktovali, tak sme vás zastihli v priebehu pracovného týždňa na pretekárskom okruhu Slovakia Ring. Zmenili ste zamestnanie?
„Zatiaľ ešte stále nie, ale zasa to rozširuje možnosti pôsobenia v mojej profesii… (smiech). Teraz som bola iba na ´kukačku´, ako sa hovorí. Trochu sa pokochať na súťaživosti druhých, trochu prevetrať sluch, pozdraviť kamarátov… Milujem keď všetci čakajú na štarte. Tá chvíľka napätia keď motory nedočkavo túrujú, až po burácavú sekundu výbuchu v momente štartu… To je niečo úžasné. Priznávam, že vždy si tíško predstavujem, že tam kdesi medzi nimi stojím ja a idem sa zblázniť od vzrušenia, lebo samozrejme chcem vyhrať!!! Vďaka svojej empatii štartujem, pretekám a vyhrávam aj keď stojím za plotom..

Keby ste si mali vybrať medzi autom a motorkou…..?
„Ježíš, oboje. To mi nedávajte taký zlý výber. To sa dnes nedá, veď ja v podstate žijem jednou nohou v aute. Na diaľnici z Bratislavy do Prahy prežila 27 pracovných rokov. Niekedy 3-5 krát do týždňa, moje auta túto trasu už lietali ako samostatne riadiace jednotky za 2:35 h. Čo sa dnes už nedá, lebo D1 je v rekonštrukcii a aj policajti už nie sú takí tolerantní. Na druhej strane, nedám dopustiť ani na motorky Čiže bez auta si neviem predstaviť život a bez motorky radosť a relax.“

Takže najskôr ste mali automobil a až potom ste „presedlali“ na motorku…
„Nie, nie. V šestnástich som začala jazdiť na motorke, v sedemnástich som si robila vodičák, kvôli motorke a našťastie nejaký múdri človek ma nahovoril, aby som si urobila aj na auto, čo som vtedy spravila, ale do auta som prvý krát sadla až v dvadsiatichpiatich rokoch.“

Ako sa tínedžerka dostala k motorkám?
„Naša rodina má krídla. Hoci moja mamina bola parašutistka, nechcela mi dovoliť skákať ani lietať. Tak som si potom z trucu vymyslela svoj adrenalín, ktorý bol síce na zemi, ale na dvoch kolesách. Jazdila som na Jawe 350, ale keď som mala 18 rokov mala som haváriu a bolo po frajerine.

Čo sa vtedy stalo?
„Bola to moja hlúposť a nezvládnutie seba a stroja. Postavila som to na zadné, bolo čerstvo napršané, nabehla som na štrk a už bolo vymalované. Boli to krásne časy, jazdili sme hocijako… vtedy som nemala ani prilbu a oblečené som mala indické minišatôčky. To boli iné frajeriny. Keby som tak vyrazila dnes, tak pri prvej policajnej hliadke skončím vo väzbe alebo na psychiatrii. V ten deň mi z oblečenia nezostalo prakticky nič. Prakticky kožu z polovice tela som nechala na ceste a vyzbierala som ju za všetky kamienky z cesty. Ešte teraz mi je zle pri tej predstave.

Takže vám rodičia vystavili stopku…
„Mala som zákaz, ale len dočasný. Bola som taká smutná, že k maturitám som dostala babetu. A to už bol úplný koniec, pretože som ju podceňovala, nohy som si vykladala na riadidlá, no blázon …. Keďže som aj babetou vážila okolo 60 kg, tak si viete predstaviť, ako so mnou zamával každý okoloidúci autobus, alebo väčšie auto. Hahaha, ale išla ako čert, bola zo všetkých babiet v televízii najrýchlejšia. Hahahah a vždy ma zhodila na Mlynských Nivách pri autobusovej stanici. Auta ma vytlačili do vlakových koľajníc a už som počula syčať výfuk na mojom členku….

Aký bol váš prvý automobil“?
„Fiat 127 A. Bola to upravená deväťstovka s malým športovým volantom. Doniesla som si ho za 400 mariek z Mníchova. To bolo vlastne prvý krát čo som od vodičáku sedela v aute. Po skoro siedmych rokoch. Nevedela som vôbec čo v tom aute načo je. Rodina sa so mnou rozlúčila na hraniciach kam ma doviezli, presadli do svojho a povedali tak teda choď a pozdravuj doma. Cesta domov. To bol vodičák!!!! Aj škola života. Všetko som zvládla aj som“havarovala“. Od únavy som zaspala a na poslednú chvíľu som to z protismeru, zvrtla do pola s kukuricou. Mala som v podstate problém len s rýchlostnou pákou, ktorá nefungovala. Domáci ma odtiahli na tamojšie JZD, kde mi auto opravili a nasmerovali domov.“

Kedy ste sa vlastne vrátili k motorkám?
„Keď mala Sarah (pozn. dcéra) 10 rokov. Iskra preskočila v Thajsku na dovolenke, kde sa všetci prevážali na skútroch a my sme sa presúvali na tuktukoch a rikšiach. Povedala som si síce, že sa to zabudnúť nedá, ale moja dcéra už bola pomaly vyššia ako ja, a prvé tri dni som od strachu ani nedýchala. Mala som pocit, že nosím Sarah, skúter aj seba na rukách či chrbte… Bolo to hrozné. Po tých trojdňových mukách nastala totálna súhra. Ja ako vodič, Sarah ako spolujazdec a skúter ako skrotené, zodpovedné približovadlo. Až do konca dovolenky na ostrove nezostala cestička, ktorú sme neprešli a dokonca nás neodradila ani povodeň. Brodili sme sa po zatopených cestách do polovice kolies. Boli to šialené zážitky.“

Takže po návrate z dovolenky ste boli definitívne zlomená?
„Krátko po príchode domov sa mi ozval kamarát, že príď sa pozrieť akú krásnu motorku mám pre teba. Tak som mu povedala, že ešte nemôžem, až keď bude Sarah aj ja veľká. Nakoniec som sa išla len pozrieť. Ukázal mi Harley-Davidson Sportster 883. V tom momente som si začala hľadať aj tú najmenšiu zámienku na to, aby som si tú motorku kúpila. Hovorila som si, že to ani nie je motorka, že je to taký bicyklík s krásnym zvukom. To nie je motorka na zabitie, to je len tak na vozenie. No proste čokoľvek čo by mi vytvorilo alibi, že to nie je nebezpečný stroj. Vyhrala som nad zodpovednou matkou a napokon som odišla na nej domov. Je to krásny storočnicový model, ktorý mám dodnes. V živote nikdy ma tá motorka nezradila a má najkrajší zvuk. Milujem ju“

Máte doma „len“ jednu motorku?
„Teraz v lete sme si urobili so Sarah trošku radosť a kúpili sedemstovku BMW. Keď je dcéra v škole, tak sa na nej teším ja. Vypočítava matka. (smiech) Sarah sice nemá toľko skúseností, ale má 180cm a dlhé nohy. Sedí na nej ako ja na harley. Ja mám trošku nevýhodu, na BMW som špičkový motorkár.“

Môžeze motorkárom odporučiť nejakú vašu obľúbenú trasu?
„Napriek tomu, že jazdím relatívne dlho, nemám najazdené tisíce km ročne. Málokedy mala toľko voľného času na dlhšie cesty. Alebo som bola viazaná zmluvami, nesmelo sa mi nič stať…. A napokon, na Harley-Davidson prejdem tak 150 km a som rada, že stojím. Harleya je na to, aby ste sa kochali a ja sem tam chcem byť lietadlo. Nemá plexi, takže rýchlosť mi láme väz a dlho sa hrať na veľké rýchlosti nedá. Veľmi rada si chodím zajazdiť do Rakúska, kde sú krásne cesty. Ľudia tam vedia jazdiť a sú ohľaduplní aj voči motorkárom, ktorých dobre vnímajú. Niekedy do Maďarska a na Moravu, ale ako hovorím väčšinou na Harleyke do tých 200 km. Najväčšiu odvahu potrebujem na jazdu po Bratislave. V prvom rade sú cesty v katastrofálnom stave a potom, moja mašina váži 270 kg. Stačí mi 15-20 minút predierať sa medzi autami, rozbiehať, brzdiť hore dolu a mám ruky ako keby som kopala zákopy. V takých momentoch sa radosť z jazdy vytráca. Bavorák je zase vysoký, tam som ten špičkový motorkár. Ale ak by som vbehla do nejakej koľajnice, tak ju na špičke neudržím.Tiež ma nejakých 200 kg. Takže ja preferujem, keď mám peknú voľnejšiu cestu a krásne okolie.“

A ako to u vás vyzerá s aktuálnym autoparkom?
„Starý športový Mercedes C220, ktorý tak poslúcha, že ho nemôžem ani vymeniť a štvorkolku Nissan Qashqai, mám kvôli chalupe na lazoch. Veľmi veľa času trávim v aute. Moje autá sú úžasné. Nikdy ma nezradili a cítim sa v nich bezpečne.“

KTO JE JANA HUBINSKÁ
Profesionálna slovenská herečka a speváčka, ktorá študovala na VŠMU v Bratislave a na Muzikálovej škole vo Varšave. Vo svojich hereckých začiatkoch pôsobila v Divadle Ružinov. Už počas štúdia hosťovala na Malej scéne Slovenského národného divadla. V ďalších rokoch sa predstavila na doskách v divadle Astorka Korzo. V divadle West si zahrala legendárnu Edith Piaf v hre Ľubmíra Feldeka „Smrť v ružovom“. Cenné herecké skúsenosti získala aj v Divadle Nová Scéna, ale aj v pražskom Divadle na Zábradlí alebo Mestskom divadle Brno. Okrem toho účinkovala v takmer v troch desiatkach filmov a viac ako 20 televíznych seriáloch. V roku 1994 dostala divadelnú cenu LITA za ženský herecký výkon v hlavnej postave hry Apatia. V sezóne 1998 vydala hudobné CD Hotel Hazard. Účinkovala v muzikáloch: Singoalla, Ples v hoteli Savoy, Krysař, či Kráľovná spieva blues, kde si zahrala legendárnu jazzovú speváčku Billie Holiday. V roku 2003 získala prestížnu filmovú cenu Český lev za ženský herecký výkon vo vedľajšej roli filmu Děvčátko. V roku 2010 si opäť vyslúžila cenu LITA, ale tentoraz televíznu za ženský herecký výkon v hlavnej postave hry Dôverní nepriatelia. V rokoch 2005 – 2006 bola členkou poroty druhého ročníka populárnej súťaže Slovensko hľadá superstar.Od novembra ju môžete vidieť opäť v divadle Nová scéna v muzikáli Mama Mia. Má dcéru Sarah. Miluje slobodu a dobrodružstvo, pričom oba tieto pocity si relatívne často užíva počas obľúbenej jazdy na svojich motorkách Harley- Davidson a BMW.