Harley-Davidson Experience Ride 2016 spojilo nadšencov na amerických legendách so švajčiarskymi Alpami.
Text: Miroslav Hrušovský, foto: archív a Ľubomír Krajger – galériu fotografií nájdete na konci článku
Celá akcia bola pre mňa zorganizovaná veľmi narýchlo. V piatok som sa dozvedel, že v pondelok ráno odlietam z Viedne do Zürichu, tam si berieme nejaké „harleje“ a ideme sa voziť po švajčiarskych „Tatrách‟. Ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným. Všetky veci na motocykel som mal v skrini. Takže hurá na kone. Akurát počasie nemalo byť príliš prívetivé. Dážď, zasa dážď a nakoniec dážď a teplota okolo 10 stupňov. Keď však máš možnosť voziť sa na „hádéčkach“ v Alpách, tak nerozmýšľaš a ideš.
S dažďom v stopách
Zürich nás privítal podľa očakávania dažďom. Prvá cesta smerovala mikrobusom do mekky Harley-Davidson vo Švajčiarsku. Centrum značky ako sa patrí, v budove bolo všetko, na čo si len duša nadšenca spomenie. Na prízemí a v suteréne boli všetky „harleje“ od výmyslu sveta, nové aj staré modely, stavby, prestavby aj uletené kreácie. Okrem toho odevy od dojčenského veku až po poslednú cestu, kopec potrebných, ale aj úplne zbytočných doplnkov, bez ktorých „nemôžete“ odísť. Vďaka štýlovému zariadeniu a dekorácii som mal pocit, akoby som bol o pár tisíc míľ inde, v inom čase a priestore. Je však čas ísť ďalej, tentoraz už na motocykloch. Vonku na nás čakalo sedem harlejov, rôzne modely, od impozantného CVO Road Glide Ultra až po môjho Softail Slima so 103-kovým motorom (zdvihový objem motora v palcoch) už s vyvažovacím hriadeľom, ktorý do určitej miery potláča typické trasenie sa motora. Musím uznať, že motorka vyzerala vo vojenskej zelenej veľmi pekne. Rám sa na prvý pohľad javil ako hardtail, ale tlmiče boli schované pod motorom. To má za následok niekoľko vecí, sedadlo nízko (650 mm) nad zemou a aj ťažisko, čo má vplyv na ľahkú ovládateľnosť a spolu so starovojenskou farbou mu to dodáva efektný old school look. Na druhej strane je hádéčko doplnené systémom ABS už v sérii, multifunkčným displejom, ktorý poskytuje okrem iného aj dojazd alebo zaradený prevodový stupeň. Imidžovkou bolo aj druhé nalievacie hrdlo na palivovej nádrži, ktoré je v skutočnosti palivomer. A za príplatok si môžete doobjednať tempomat. Z periférie Zürichu sme v miernom daždi štrikovali smerom na Davos. Hneď na začiatku musím povedať, že som bol prekvapený cestami. Vôbec neboli také, ako som si predstavoval. Časté rozkopávky, opravy, jazda zvedená do jedného pruhu, veľa vyfrézovaných úsekov spolu s krátkymi zdvihmi pruženia a tvrdým sedadlom môjho motocykla malo za následok to, že už po pár kilometroch ma začal bolieť chrbát a často som si musel rôzne presadať, aby sa mu uľavilo. Podvozok bol naladený skôr tvrdo, dá sa povedať športovo. „Slimo‟ nie je typ motorky určený na niekoľkodňové výlety vo dvojici a s batožinou. Potvrdzuje to aj fakt, že sa v základe dodáva s jednosedadlom. Je to stroj určený na užívanie si radosti z jazdy, i keď sa vôbec nebránil ani razantnej jazde a šúchaniu stúpačiek. Toto sme si spolu veľmi užívali. Pár kilometrov po opustení Zürichu prestalo pršať a sem-tam vykuklo aj slnko a nám sa otvoril krásny, až gýčový pohľad. Ako na pohľadnici na jazero Zürichsee. Bolo tu všetko. Krásna voda, jachty, panorámy, autá, čisto. Neviem, či som za celý pobyt našiel na zemi „vajgel“.
Po rýchlom obede sme pokračovali ďalej už bez „nepremokov“ a konečne sme si začali užívať.
Pivná zastávka
Nevedel som, kam sa skôr pozerať. Či na krásne strmé kopce s kravičkami, útesy a skaly, údolia, vodopády alebo na cestu plnú zákrut a serpentín. A krajina fakt pripomínala miestami syr ementál. Je prevŕtaná tunelmi s cestami a cestičkami rôznej veľkosti a kvality. Najviac sa mi však rátali cesty, ktoré som zatiaľ videl iba vo filme s Jamesom Bondom, krásne a kľukaté, vracáky o viac ako 180 stupňov, vpravo skala a vľavo nič. Z výšky cca 400 m n. m. a v daždi sme sa dostali na miesta okolo 2 000 m n. m. zaliate slnkom. Táto idylka nám však dlho nevydržala a znova nám začalo popŕchať. Pomyselným svetielkom na konci tunela bol súkromný pivovar v dedinke Monstein (1 650 m n. m.), kde sme mali zastávku spojenú s krátkou prehliadkou. Tento pivovar bol ešte donedávna najvyššie položeným pivovarom v Európe, ale Taliani si postavili nový pivovar asi o 100 metrov vyššie, a tak si dali nad dvere nápis: „Posledná pivná zastávka na ceste do neba.‟
Po naozaj malom pivovare zaberajúcom priestor menšieho rodinného domu spojeného, samozrejme, s ochutnávkou viacerých svetlých aj tmavých tekutín nás previedla sympatická pani Schmidtová, zástupkyňa miestneho turistického ruchu. Vysvetlila nám, že s množstvom 180 000 litrov piva ročne a cenou od 2,30 eura za tretinku sa nesnažia osloviť široké masy, ale skôr zaujať fajnšmekrov a ľudí hľadajúcich niečo výnimočné a to, že hlavným dôvodom, prečo sa tu také kvalitné pivo robí, je chutná, kvalitná a mäkká voda. V hotelovej izbe je miesto balenej vody v plastovej fľaši pripravený džbán s pohárom a informáciou o kvalite miestnej vody, ktorá sa predáva kade-tade po svete a vy si ju tu môžete načapovať priamo z kohútika zadarmo. Po príjemnej prehliadke pivovaru sme zistili, že sa počasie vôbec neumúdrilo, ale keďže GPS ukazovalo už iba nejakých 10 km dolu serpentínami do Davosu, tak sme pokračovali. Ubytovali sme sa v krásnom hoteli, motorky sme dali do garáže. Po horúcom kúpeli sme sa stretli dolu v reštaurácii pri večeri a vínku, aby sme zhodnotili úžasný deň.
Od plus 20 k nule
Ráno sme vyrazili smer S. Bernardino (2 066 m n. m.) a Oberalppass (2 046 m n. m.). K obom horským priechodom sa človek dostane nespočetnými zákrutami a vracákmi. Všade vás sprevádzajú neopísateľne krásne prírodné scenérie a tu fakt platí: „Radšej raz vidieť, ako stokrát počuť‟. V údoliach bolo krásnych plus cca 20, hore okolo 0 stupňa Celzia a mierne snežilo. Oberalppass by bol iba ďalší horský priechod, ale Švajčiari si tu v roku 2010 postavili najvyššie položený maják, ktorý je replikou originálu z Holandska. Nachádza sa zhruba hodinu peši od miesta, kde pramení rieka Rýn. Nakoľko sme motorky už mali ustajnené v romantickom mestečku Andermatt a na maják sme sa dostali sprievodným vozidlom, ani na okamih sme nezaváhali, keď nás miestna cestovná agentúra pozvala do reštaurácie pod majákom na ochutnávku domácich špecialít. Prekvapením pre nás bolo, keď čašník spustil po slovensky, kuchár bol Slovák a majiteľova manželka Češka. Ráno nás privítalo slnko, výhľad na zelené kopce a pasúce sa „milka kravičky“ a my sme o 10.00 mohli vyraziť. Konečne prvýkrát naľahko a bez pršiplášťov. Smer Pilatus, ktorý má vrchol vo výške 2 132 m n. m. a z mestečka Alpnachstad (440 m n. m.) sa naň dá dostať najstrmšou zubačkou na svete za cca 30 minút. Miestami prekonáva až 48-stupňové stúpanie. Okrem prírody ma fascinovalo aj to, že ju postavili v rokoch 1886 – 1889. S vtedajšou technikou sa museli prispôsobovať počasiu, preto im to trvalo čistého času 400 dní. Na vrchole je viacero reštaurácií a hotelov, ktoré počas svojej existencie navštívilo mnoho celebrít. Zubačka, hotely a reštaurácie sú v 100 % stave, sú pravidelne servisované a veľmi sa dbá na starý vzhľad. Všetko sa tu tvári ako pred 100 rokmi. Aj tu nám obed podával slovenský personál. Po obede a kávičke sme skonštatovali, že každá zábava sa raz skončí, a my sme sa museli pobrať späť do reality, takže ešte nejaké fotky, darčeky a smelo dole. Pohľad z vrchu na jazero Alpnacher see bol nezabudnuteľný. Od jazera sme sa pobrali na záverečnú cestu do Zürichu, kde sme sa s „hádéčkami“ rozlúčili.
Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov