Grossglockner: Zdolať horu.

Grossglockner Hochalpenstrasse je modla automobilových a najmä motorkárskych fanúšikov. My sme ju však zdolali na bicykloch.

Keď v roku 1924 skupinka rakúskych expertov predostrela myšlienku vybudovať cestu cez najvyššiu horu Rakúska – Grossglockner, stali sa terčom posmechu. V Rakúsku, Nemecku a Taliansku bolo totiž v tom čase dohromady len 154 000 súkromných áut, 92 000 motocyklov a cestná sieť pokrývala iba 2 000 kilometrov. Všetci si teda kládli otázku, pre koho by tá cesta vlastne bola? Ani ekonomická situácia takýmto veľkolepým plánom nepriala. Rakúsko bolo zdrvené následkami porážky v 1. svetovej vojne. Veľká rakúsko-uhorská monarchia sa rozpadla, jej rozloha sa zo dňa na deň scvrkla na sedminu, stratila svoju politickú silu, medzinárodný trh a bola vtlačená do ekonomického úpadku. Klincom do rakvy rakúskej ekonomiky bol pád americkej burzy v roku 1929, ktorý vyústil do celosvetovej hospodárskej krízy. V priebehu nasledujúcich troch rokov výkon rakúskej ekonomiky klesol o štvrtinu a bez práce sa ocitlo až 520 000 ľudí. Nezamestnanosť dosiahla rekordných 26 %.

A vtedy komusi vo vláde zišlo na um, že ten projekt horského priesmyku cez Grossglockner možno využiť na oživenie ekonomiky – priame (výstavba cesty dala prácu 3 200 ľuďom) aj nepriame (vláda očakávala, že po otvorení cesty po nej prejde ročne až 120 000 návštevníkov, zvýši sa turistický ruch, oživí ekonomika v oblasti a navyše náklady na výstavbu cesty sa vrátia z mýtneho). Z pôvodnej myšlienky tri metre širokej kamennej a šotolinovej cesty, kde by sa autá míňali na vyhradených rozšíreniach – tzv. výhybkách – vykľul  ešte veľkolepejší projekt. Cesta mala mať šírku až 6 metrov a jej povrch mal vyhovovať rozsiahlej medzinárodnej doprave. Impulz na výstavbu cesty dal v roku 1928 Dr. Franz Rehrl, vtedajší guvernér Salzburgu. 30 augusta 1930 ráno o 9:30 sa uskutočnil prvý odstrel kopca – začala sa výstavba Grossglockner Hochalpenstrasse. O štyri roky neskôr v sobotu 22. septembra 1934 ju prešlo prvé auto. Bol to Steyr 100, v ktorom sa viezol Franz Rehrl, Dr. Franz Wallack, predák stavby a dvaja technici zo Steyru, keby sa autu niečo stalo. Pripomeňme, že v tom čase autá ani zďaleka neboli také spoľahlivé ako dnes. A už vôbec neboli pripravené na takúto extrémnu záťaž. Nikto nevedel, ako sa 1,4-litrový motor s výkonom 23,5 kW (32 koní) vyrovná s nadmorskou výškou 2 504 metrov a ako bude podvozok znášať nerovný povrch. Cesta trvala 5,5 hodiny a vzhľadom na vtedajší stav povrchu cesty to rozhodne nebolo med lízať. Bolo to vlastne prvýkrát, keď človek prekonal Alpy v automobile. Grossglockner Hochalpenstrasse v plnej dĺžke oficiálne odovzdali do užívania 3. augusta 1935. Krátka štatistika: 3 200 ľudí počas 26 mesiacov výstavby absolvovalo 1,8 milióna pracovných zmien, presunuli 870 000 kubických metrov zeminy a skál, vybudovali 15 750 m³ stien a 67 mostov. Keďže výstavba stála menej, ako sa predpokladalo, Wallack nechal vybudovať aj 1,7-kilometrový úsek k vyhliadkovej veži Edelweiss-Spitze, ktorá je s výškou 2 571 m n. m. najvyšším bodom Grossglockner Hochalpenstrasse. Celá výstavba, vrátane prístupových ciest, stála 910 miliónov rakúskych šilingov (prepočítané na hodnotu peňazí v roku 1990), čo je o 7 miliónov menej, než sa odhadovalo. U nás by sa asi nemohlo stať, že nejaká štátna zákazka stojí menej, ako bolo dohodnutých.

Zlatonosná sliepka

Dnes je horský priechod Grossglockner Hochalpenstrasse, po zámku Schönbrunn, druhou najnavštevovanejšou rakúskou atrakciou. Je modlou automobilových a motorkárskych fanúšikov, z ktorých mnohí sem prichádzajú len a len preto, aby si vychutnali jazdu po asfaltovej vlásočnici štverajúcej sa po úpätí hôr, ktoré sa začínajú na hranici 800 m n. m. a končia sa vo výške 3 798 m n. m. To je vlastne výška, do ktorej sa týči najvyšší vrch rakúskych Álp – Grossglockner, po ktorom je pomenovaný aj samotný priechod. Ten má medzi mýtnymi bránami dĺžku 45 km (medzi obcami Fusch na severnej strane a Heiligenblut na južnej strane je to 47,8 km) a najvyšší bod (Edelweiss-Spitze) sa nachádza vo výške 2 571 m n. m. Ak je pekné počasie, môžete z tohto miesta vidieť 37 vrcholov vyšších ako 3 000 metrov a 19 ľadovcov. Grossglockner Hochalpenstrasse pokojne môžeme prirovnať ku sliepke, ktorá znáša zlaté vajcia. Každý rok cezeň prejde zhruba 900 000 návštevníkov, pričom prejazd je spoplatnený. Za jednodňový lístok zaplatíte na osobné auto 35 eur (elektromobily iba 25 €) a na motorku 25 eur. Ak sa vrátite s tým istým vozidlom a preukážete sa lístkom (na to isté auto) z prebiehajúceho kalendárneho roka, môžete si nový lístok kúpiť za 11 eur – na auto aj motorku. Treba však dodať, že za vaše peniaze dostanete skutočne extra služby. Rakúšania sa totiž o svoju pýchu patrične starajú. Všade vládne čistota, všetko je udržiavané, asfalt je taký hladký, akoby ho natiahli len včera. A na cestu je nabalených množstvo zaujímavostí a atrakcií.

Vyrazme!

Táto modla ma lákala odjakživa a po tom, čom som po nej vyobracal BMW M3, tak sa tá čudesná sila, ktorá ma tam ťahala, zintenzívnila. Vedel som, že sa tam musím vrátiť. Vtedy som totiž tie prenádherné výhľady registroval iba periférne. Keď idete po takých cestách s BMW M3, zákonite vám tá lepšia polovica mozgu vypne a tá druhá káže: „Udri do koní, dávaj!“. Začal som teda kuť pytle, ako do toho zapojiť priateľku. Ako ju dostať na kopec tak, aby to zvládla so mnou. Ja som ten kopec totiž chcel zdolať na bicykli. Pre mňa to bola výzva. Pomocnú ruku mi podal Karol Gula z predajne ebajk.sk – svet elektrobicyklov na Račianskej ulici 77 v Bratislave, ktorý mi požičal dva elektrobicykle. Dámsky pre priateľku a pánsky pre mňa. Cez internet som si objednal ubytovanie, do testovacieho Renaultu Trafic Passenger zbalil tri bicykle (môj cestný a dva požičané e-bajky), batožinu a vyrazili sme na cestu. Po 489 km sme podvečer dorazili do Heiligenblutu. Velikánsky penzión bol celý náš. Okrem nás tam nikto nebýval. Boli sme tam totiž v júni, teda pred začiatkom hlavnej sezóny.

Nohy moje, vydržte!

Ráno nás privítalo nádherným slnečným počasím, bolo však sviežo – do 15 stupňov Celzia. Vzduch bol taký čerstvý, že sa až dal krájať. Naše pľúca zrazu nevedeli, čo robiť s toľkým kyslíkom. Konečne sme mohli vyraziť voči hore. Mali sme však obrovskú dilemu, ako sa obliecť. Ja, keďže som to chcel prvýkrát vyšliapať na svojom bicykli, teda z vlastných síl, tak som mal jasno. Budem „potiť krv“, bude mi teplo, oblečiem sa naľahko. Teplejšie, resp. neprefúkavé veci si vezmem do batohu a použijem ich až cestou dole. Priateľka si myslela, že s elektrobicyklom to bude lážo-plážo, tak si obliekla niekoľko vrstiev. No už v druhej zákrute stála a horné vrstvy si schovávala do batôžteka. Elektrická pomoc sem – elektrická pomoc tam, šliapať treba aj elektrobicykli. A cesta veruže dáva zabrať hneď od začiatku. Už v prvej zákrute sa doslova načahuje k nebesám. Ja sa snažím šliapať rovnomerne, hlavne, aby som to na začiatku „neprepískol“. Netrvá dlho a napriek sviežim ranným pätnástim stupňom sa mi zdá, akoby som bol uprostred najhorúcejšieho letného dňa. Pot sa zo mňa valí litrami. Priateľka si hneď od začiatku aktivovala tretiu, najvyššiu úroveň asistencie elektromotora. Teoretický dojazd na najvyšší stupeň asistencie mal byť okolo 65 km a z Heiligenblutu na náš dnešný cieľ – Edelweiss-Spitze – je zhruba 23 km. S tretím stupňom asistencie nemala problémy držať so mnou krok. Naopak, musela sa krotiť, aby mi nezdrhla. Po niekoľkých kilometroch sme však pochopili, že s tým dojazdom to nebude také veselé a mala by začať energiou v akumulátore šetriť. Dojazd podľa palubného počítača totiž klesal oveľa rýchlejšie, než pribúdali kilometre. To je logické, veď tá cesta je riadny „záhuľ“. Preto začala striedať druhý a tretí stupeň asistencie. Ako sa ku koncu ukázalo, prvé kilometre na plnú asistenciu boli krízové, pretože tesne pred vrcholom už musela ešte viac šetriť a kde sa dalo, tam jazdila s prvým, najnižším, stupňom asistencie. Navyše, museli sme počítať aj s cestou späť, kde sú dve stúpania. S ťažkým bicyklom (~20 kg) by sa pri stúpaní bez asistencie elektromotora poriadne natrápila. Bicykle, ktoré sme mali požičané, totiž mali elektromotor v stredovom náboji a takáto koncepcia neumožňuje rekuperáciu energie pri brzdení či schádzaní kopca. Musíte si vystačiť s tým, čo si nabijete cez noc doma. Našťastie vydalo nám to. Cestou hore sme prechádzali okolo cyklistu, ktorý oddychoval na lavičke pri ceste a niečo nám vravel po nemecky. So zadychčaným hlasom som mu po anglicky odvetil, že mi je ľúto, ale nerozprávam po nemecky. Hoci niečo rozumiem. Už v ďalšej zákrute som pochopil, čo mal na mysli. Vravel: „Tá najhoršia časť vás ešte len čaká.“ Evidentne to tam veľmi dobre poznal a zrejme si zbieral sily pred najväčšími stúpaniami. Keď jazdievam po Slovensku a mám vyšliapať 8 – 10-percentné stúpanie, už je mi to zaťažko. Tu mi však cyklopočítač v jednom kuse ukazoval 12 – 14 %, desiatku som už bral ako oddych. Najhoršie boli vracáky. Stúpanie v nich dosahovalo aj vyše 16 percent. Zapotil som sa aj pri prejazde tunelom za bránou Fuscher Törl, avšak z celkom iného dôvodu. Na ceste bola tenká  vrstva námrazy a vždy, keď som sa silnejšie oprel do pedálov, tak mi zadné koleso preklzlo a musel som balansovať, aby som sa udržal na bajku. Hoci sme boli na Grossglockneri koncom júna, cestu vo vyšších výškach miestami lemovali zvyšky po mantineli z vyfrézovaného snehu, ktoré siahali aj vyše našich hláv. Konečne sme dorazili na parkovisko pod Edelweiss-Spitze, kde je útulná a štýlová reštaurácia. Steny zdobia artefakty typické pre túto oblasť a nechýbajú vypchaté zvieratá – typickým pre Grossglockner je svišť, ktorého sme cestou nahor aj niekoľkokrát počuli pískať. Ústretová obsluha má odetý kroj. Môžete si tu dať párky, vajcia, guláš, ale aj riadny obed a ako dezert fantastické jablkové štrúdle. Odporúčam. V našom prípade sme ocenili horúci čaj. Vonku boli totiž 2 stupne Celzia, fučal silný vietor ochladzovaný zvyškom snehu a v prepotenom oblečení sa chlad znásoboval. Rýchlo sme sa preto prezliekli do suchého a neprefúkavého oblečenia. Konečne sme si mohli vychutnať ovocie nášho krvopotného úsilia. Ten výhľad je úchvatný a ten pocit, že som zdolal horu, neopísateľný. Je však najvyšší čas ísť späť. Zacvakávam si klipsne a rozbieham to. Ten zjazd si vychutnám. Veď práve pre to som šliapal hore. Kvalitný asfalt bez kamienkov umožňuje, aby som to pustil. Jedno auto, druhé a potom ďalšie… Predbieham ich. To je rýchlosť. Na „cyklokompjúter“ sa radšej ani nepozerám. V zákrutách klopím bicykel, akoby to bola motorka. Kde je však moja priateľka? Zastavujem a čakám ju. Po chvíľke prefrčí povedľa mňa s krikom, že jej to nebrzdí. Našťastie, nejakým spôsobom sa jej predsa len podarilo zastaviť. Ani sa nečudujem, že jej to poriadne nebrzdilo. Brzdové kotúče mala úplne fialové a spod doštičiek sa valil čierny dym. To som ešte v živote nevidel, aby niekto upiekol brzdy na bicykli. Po ich vychladnutí pokračujeme smerom dole.

Veľký a malý brat

Druhý deň sme si to namierili k návštevníckemu centru Franza-Jozefa, ktoré je vo výške 2 369 m n. m. Teraz som však aj ja sadol na elektrobicykel. Ten rozdiel bol ako „sto a jedno“. Už aj v najnižšom stupni asistencie som musel makať oveľa menej než na svojom bicykli. A na tretí to už bola úplná lahoda. Dokázal som ísť aj trikrát rýchlejšie než s mojím bicyklom. Hranicou je však 28 km/h, kde z legislatívnych dôvodov musí asistencia vypnúť. Potom je to riadne utrpenie. Vyskúšal som si aj to – dal som si dva kilometre s vypnutou asistenciou. Čuduj sa svet, aj tu je všetko zadarmo – parkovanie pre autá aj motocykle (a to aj v parkovacom dome) aj návšteva múzea. Platíte akurát za jedlo či pamätné veci, ak si nejaké kúpite. Múzeum je rozdelené do niekoľkých zón, ktoré ukazujú históriu stavby (nachádza sa tu aj Steyr 100, s ktorým Franz Rehrl a Franz Wallack prešli Grossglockner Hochalpenstrasse prvýkrát), významné športové momenty (jazdili sa tu aj rôzne preteky), okolitú prírodu a nechýba ani výstava venovaná významným autám a motocyklom. Z výhľadne máte ako na dlani ľadovec Pasterze a tiež samotný štít Grossglockner, jeho menšieho súrodenca Kleinglockner (3 770 m n. m.) a ďalšie trojtisícovky.

Komplexná ponuka

Ak sa ubytujete na viac ako tri noci, tak dostanete (zadarmo!) miestnu turistickú kartu, ktorá platí napríklad na lanovku či na voľný vjazd s autom alebo motorkou na Grossglockner Hochalpenstrasse. Dodajme, že samotná cesta je otvorená od 31. mája do 31. októbra. V sezóne, t. j. od 1. júna do 31. augusta je cesta otvorená v čase od 5:00 do 21:30 hod. Grossglockner, pochopiteľne, ani zďaleka nie je len o jazdení po horskom priesmyku. Priamo na mieste alebo v jeho okolí máte nepreberné množstvo využitia voľného času. Počnúc turistikou (k dispozícii máte aj sprievodcu) cez rafting až po lezenie skál. Potoky, rieky a jazerá sú tam také čisté, že sa mi chcelo okúpať sa v nich. Môžete zájsť do niektorého z blízkych mestečiek, z ktorých každé dýcha špecifickou atmosférou. My sme zašli do Lienzu, kde sa práve konal open-air festival plný divadelných predstavení a koncertov. Tých pár dní nám ani zďaleka nestačilo na všetko čo sme chceli. Určite sa vrátime.

Peter Varga, foto autor