Čím viac čítam o tejto téme, ktorá v ostatných týždňoch doslova traumatizuje najmä motoristov v Európe, tým viac som náchylný uveriť, že koniec naftových motorov je hoax, teda vymyslená správa, ktorá sa rýchlosťou blesku šíri najmä po sociálnych sieťach.
Hoax. Fáma, faloš, podfuk, podvod, švindeľ. V istom denníku som sa dočítal, že Simeon Yates z Liverpoolskej univerzity ich spolu s fake news (teda falošnými správami, pozn. autora) definuje ako informácie, ktorých cieľom je niekomu pomôcť, zároveň ich nemožno overiť, prípadne sú rovno nesprávne. A vysvetľuje ďalej: Cieľom je zakryť pravdu, prekryť fakty alebo vytvoriť situáciu, v ktorej sa všetky tvrdenia začnú stávať rovnako pravdepodobnými.
V krátkom úvodníku nemožno takúto skutočne zložitú tému rozobrať do najmenších podrobností. Predsa len sa aspoň pokúsme odpovedať na otázku – cui bono, komu to prospeje? Iste, predovšetkým prírode, nášmu prostrediu, v ktorom žijeme. Lenže – sú výfukové plyny spaľovacích, a najmä dieselových motorov najväčšou hrozbou pre našu prírodu? Nechcem a nemôžem spochybňovať vedecké výskumy, ale Európska environmentálna agentúra (EEA) zverejnila na začiatku roku 2017 najnovšiu správu Kvalita ovzdušia v Európe, v ktorej poukazuje na to, že hoci sa kvalita ovzdušia pomaly zlepšuje, znečistenie vzduchu stále predstavuje najväčšie environmentálne zdravotné riziko v Európe.
Aj Albert González Ortiz, expert agentúry EEA pre kvalitu ovzdušia, konštatuje, že koncentrácie znečistenia ovzdušia v Európe sa pomaly zlepšujú. Znečistenie ovzdušia je však stále príčinou nižšej kvality života v dôsledku chorôb. Pozrime sa teraz na zdroje znečistenia ovzdušia. V podstate sa delia na antropogénne, teda tie, ktorých príčinou je človek, ľudská činnosť, a prírodné. K tým antropogénnym patrí spaľovanie fosílnych palív pri výrobe elektriny, v doprave, priemysle a v domácnostiach, ale aj všetky priemyselné procesy, používanie rozpúšťadiel, napríklad v chemickom priemysle a priemysle spracovania nerastných surovín, ďalej vznikajú v poľnohospodárstve, pri spracovaní odpadu atď.
Len jeden príklad z poľnohospodárstva – chov hospodárskych zvierat vytvára viac skleníkových plynov ako všetky formy dopravy dohromady. Má na svedomí až 14,5 % emisií spôsobených človekom. Staršie údaje z FAO hovoria dokonca o 18 %, pričom doprava sa na vzniku skleníkových plynov podieľa iba 13 %. Musím dodať, že v tých 13 % sú všetky formy dopravy vrátane automobilovej, cez kamiónovú a leteckú dopravu, až po mamutie zaoceánske nákladné lode nesúce tisícky lodných kontajnerov naprieč svetovými oceánmi. A to sme ešte nespomenuli sopečné erupcie, vetrom naviaty prach, spŕšky morskej soli a emisie prchavých organických zlúčenín z rastlín, čo sú tzv. prírodné zdroje emisií.
Vráťme sa k otázke cui bono, teda, komu zákaz výroby vznetových motorov prospeje? Iste, najmä vo veľkých mestách sa môže zamorené ovzdušie zlepšiť. Nie som však presvedčený, že to vyriešia elektromobily. Ich výroba, a najmä prevádzka, môže v konečnom dôsledku zaťažiť našej životné prostredie viac ako úsporné vznetové motory, ktoré tak milujú Európania. V súvislosti s elektromobilitou musíme vyriešiť najmä dva problémy – predovšetkým výrobu elektrickej energie ekologickejším spôsobom ako v súčasnosti, jej prípadné skladovanie a čo s použitými akumulátormi. Aktuálny je aj vtip, ktorý sa v tejto súvislosti rozpráva – ak by len 50 % z dnešných takmer troch miliónov vozidiel, ktoré jazdia na našich cestách, bolo elektrických a večer by sme ich chceli nabiť, na Slovensku by zavládla polárna noc, tma ako v rohu, nebolo by elektriny ani pre verejné osvetlenie, ani pre domácnosti.
Rozvíjajme odpoveď na otázku cui bono ďalej. Myslíte si, že by zastavenie výroby vznetových motorov prospelo automobilkám? Asi sotva. Veď iba v ostatných rokoch investovali pod tlakom európskych úradníkov do vývoja a výroby vznetových motorov s nižšími emisiami miliardy. Prospeje ich zákaz zamestnanosti? Prípadný zákaz výroby automobilov so vznetovým motorom by iba v Nemecku ohrozil existenciu viac ako 600-tisíc pracovných miest. Aspoň takto to vidí mníchovský inštitút Ifo, ktorý k tejto problematike vypracoval štúdiu. Iba v Európe by k nim pribudli ďalšie státisíce ľudí, ktorí by stratili prácu.
A ešte čosi – nechce sa mi veriť, že by o svoj biznis chceli prísť nadnárodné olejárske koncerny, ktoré profitujú zo spracovania ropy, a teda v konečnom dôsledku z výroby nafty pre vznetové motory automobilov. Ak zosumarizujem fakty, mám stále silnejší dojem, že správy o konci dieselových motorov sú fámou, hoaxom, ktorý sa môže stať realitou možno v roku 2050.
Ivan Mičko
Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov