Automagazin.sk
Oficiálne stránky najčítanejšieho motoristického magazínu na Slovensku
kia sportage

Sahara a Navara

Maroko je jednou z krajín, ktoré sú bránou do slávnej Sahary. Ja som v púšti nikdy predtým nebol, ale mal som skvelého sprievodcu Nissan Navara.

Text: Juraj Hrivnák, foto: autor a archív

Testovať robustný terénny pick-up, akým je Nissan Navara, na slovenskej pôde je ako robiť vysokohorskú turistiku v Maďarsku. Svoje schopnosti si tam veľmi nepreveríte. Preto som bol rád, že som dostal pozvánku na exkluzívnu cestu do Maroka, aby sme s ďalšími kolegami vyskúšali jeho ozajstné schopnosti. Navara je pre mňa známa, veď som ju testoval približne pred mesiacom. Ale pozvánka do púšte sa neodmieta. Najmä ak som doteraz nikdy nevytiahol päty spoza hraníc Európy. Tešil som sa, čo ma za jej hranicami čaká.

Nový svet

Moje nohy sa po prvýkrát postavili na africkú zem v marockom mestečku Errachidia. To sa nachádza v juhovýchodnej časti Maroka, neďaleko hraníc s Alžírskom. Práve cezeň sa kedysi tiahla jedna z etáp Rely Paríž – Dakar a práve preto sme tu. Keď som vystúpil z lietadla, s obdivom som sa obzeral okolo seba. Celý svet vyzeral, ako keby som sa naň pozeral cez okuliare s jemne oranžovým filtrom. Za takmer nekonečne dlhou piesočnatou rovinou v okolí pristávacej dráhy sa týčili oranžové hory, ktorých výšku som si netrúfal odhadnúť. Chýbal mi akýkoľvek referenčný bod, ktorým by som začal merať krajinu v mojom okolí. Bol však čas zvítať sa s domácimi. Z pristávacej dráhy sme zamierili rovno do malého domčeka, okolo ktorého rástli palmy. Pred jeho bránami nás hlasným bubnovaním vítala „kapela“ domorodých hudobníkov v typických bielych habitoch. Za dverami domu som sa ocitol vo svete kobercov a nekonečného množstva sladkých koláčikov, ktoré vyzerali ako od babičky. Predtým som však od domáceho dostal na privítanie malý pohárik sladkého čaju. Najprv som si myslel, že mi podávajú nejaký alkohol (Slováci by do takého malého pohára pokojne naliali slivovicu). Potom nastal čas vyraziť do hotela.

Oáza pre bohatých

Bol to jeden z najkrajších a najnápaditejších hotelov, v akom som kedy býval. Možno bol na miestne pomery obyčajný, ja som však zažíval hotový kultúrny šok. Celé to bol vlastne jeden veľký komplex pozostávajúci z niekoľkých budov, v ktorých boli jednotlivé izby. Medzi budovami boli povysádzané krásne palmy a na každom kroku – či už vonku, alebo vo vnútri – sa nachádzali rôzne dekorácie. Obľúbeným motívom bol džbán na vodu. Vtipný paradox, keď mimo hotela bolo ledva vidieť kúsok zelene. Moja izba bola úžasná. Plná krásnych farieb, kobercov, závesov a prikrývok, s kúpeľňou vykladanou mozaikovými kachličkami. Vonku sa nachádzal bazén, pri ktorom celý večer hrali ďalší hudobníci, ktorí sa nám neustálym bubnovaním a rytmickým vykrikovaním nezrozumiteľných slov starali o nezameniteľnú africkú atmosféru. Úžasné, ako sa v takej nehostinnej krajine dá zriadiť miesto, kde nie je ničoho nedostatok.

Oáza pre chudobných

Na druhý deň sme už sadli do Nissanov Navara a vybrali sme sa naprieč krajinou. Prvýkrát som mal príležitosť poriadne sa poobzerať po krajine. Jej inakosť bola v mojich očiach nádherná, ale viem si predstaviť, že všadeprítomný prach, nedostatok zelene a vody nie sú rajom na Zemi. Marocké cesty sú napriek tomu poväčšine lepšie než tie naše.  V okolí Errachidie však vládla chudoba a prázdno. Iba pri škole sme narazili na húf detí, ktoré hlava-nehlava na bicykloch križovali cestu vo všetkých smeroch. Oveľa častejším javom však boli poloprázdne ulice a iba občas nejaký človek, bezprizorne sediaci pri ceste uprostred ničoho.  Z áut prevládali staré Renaulty, Fiaty, Dacie a Mercedesy. Často sa v nich viezlo oveľa viac ľudí, než bolo na palube sedadiel. Tí menej šťastliví mali namiesto auta oslíka, ktorý im verne pomáhal prenášať takmer akékoľvek bremeno. Z klimatizovaného auta naplneného zásobami vody na mňa pustota okolitej krajiny až tak nedoliehala, aj keď som sa občas sám seba pýtal, prečo tu ľudia vlastne žijú. Potom sme však narazili na oázu. A nie na malé jazierko s piatimi palmičkami naokolo. Do obrovských skál bola totiž vytesaná hotová rieka, akurát že namiesto vody boli v jej koryte palmy. Tam život vyzeral úplne inak a hustota obyvateľstva razom stúpla trojnásobne. Tečúcu vodu sme však v koryte hľadali márne. Raz tu určite bola, ale zostalo z nej len vlhké bahno a pár kaluží. Ani potokom sa to nedá nazvať. Aj tak to stačilo na to, aby sa príroda v okolí zbláznila a každá byľka sa snažila vyrásť a uchmatnúť si čo najviac z dostupných zdrojov.

V dunách Sahary

Náš Nissan Navara doteraz ledva rozlepil oči. To sa malo zmeniť, pretože naša kolóna zrazu odbočila mimo cesty. Po polhodine sme sa ocitli na obrovskej pláni posiatej akoby obrími „krtincami“ a iba na horizonte sme videli vyrastať nejaké hory. Dozvedeli sme sa, že tieto krtince sú v skutočnosti studne, pod ktorými otroci pred stovkami rokov vybudovali kanály, aby viedli vodu z hôr do dedín. Dostali sme sa do hrboľatého terénu plného ostrých kameňov a naše Navary sa pomaly začali rozcvičovať. Vďaka výborným tlmičom a uchyteniu kabíny o rám to naše chrbtice prežili bez ujmy. Viacprvková zadná náprava sa zas starala o to, aby nám zadok neodskakoval kade-tade. Spod kolies auta pred nami sa neskutočne prášilo, ale v interiéri auta sa dalo v pohode dýchať. Pomaly sa pred nami začali dvíhať ozajstné piesočné duny. Z diaľky vyzerali neškodne, ale ako sme sa k nim blížili, uvedomovali sme si, aké sú obrovské. A nádherné. Tu sme museli zastaviť a technici nám museli vypustiť vzduch z pneumatík. V piesku sa používa tlak približne 1,2 baru, aby sa auto nezabáralo. Následne sme dostali brífing, ako jazdiť na piesku. Základom je využívať hybnosť auta, mať vždy dostatočný výkon a otáčky, neskákať cez duny, jemne narábať s plynom, brzdami aj riadením a pozorovať piesok, či je sypký. Potom sme už sadli do áut a nastala tá pravá zábava. Nissan Navara bol aj na cestných pneumatikách Continental CrossContact úplne famózny. So zapnutou štvorkolkou a redukciou sa zdal byť neporaziteľný. Pár kolegom zo Španielska sa aj tak podarilo zapadnúť, ale to iba preto, lebo sa báli stúpiť autu trochu na krk. A Navara toho teda znesie. Ani občasné nechcené skoky ju nevyviedli z rovnováhy. Vidno, že na podvozku si dali inžinieri ozaj záležať. Ak som o ňom mal v Bratislave nejaké pochybnosti, tak teraz ho hlboko rešpektujem. Najťažšie je orientovať sa v púšti. My sme mali vytýčenú trasu a sprievodcov, ale medzi nekonečnými dunami je veľmi ťažké udržať si orientáciu, najmä keď nemôžete ísť rovno, ale neustále si musíte vyberať cestu najmenšieho odporu. Po niekoľkohodinovom bláznení sa vzhľad púšte úplne zmenil v oranžovom svetle zapadajúceho slnka. Nabrala dramatický vzhľad plný dlhých tieňov a nádherných kontrastov. Bola taká očarujúca, že si ju naveky budem takto pamätať. Taktiež si budem pamätať, aký je rozdiel sedieť tam v aute s plnou nádržou a bývať tam v stane bez poriadneho prístupu k vode, s neustále vysušenými perami z extrémne suchého vzduchu (a to ani nemusí byť teplo). Ak vás doteraz púšť nelákala, verte mi, je to skvelý zážitok! Je mi ľúto, že som v nej strávil dokopy iba tri dni aj s cestou.

Pridať komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov