Keď sa spojí nová generácia legendy off-roadových pick-upov Toyota Hilux s drsnou prírodou exotickej Namíbie, vznikne výnimočné dobrodružstvo. Vitajte na ňom!
(kompletnú galériu fotografií autora článku Petra Vargu nájdete na konci článku, stojí za pozretie!)
Namíbia je najmenej ľudnatou krajinou afrického kontinentu a druhou najmenej ľudnatou krajinou sveta. Pri rozlohe 824 292 km2 má podľa sčítania ľudu v roku 2011 iba 2 113 077 obyvateľov. To znamená, že každý človek má životný priestor 0,39 km2, resp. na každý kilometer štvorcový pripadá 2,56 ľudí. Na porovnanie, na Slovensku je hustota obyvateľstva 110,5 ľudí na km2, iným slovami každý Slovák má štatisticky k dispozícii 0,009 km2. V skutočnosti je Namíbia krajina mnohých tvárí, z ktorých niektoré sú pre Európana absolútne nepochopiteľné. Napríklad, až 95 % obyvateľstva žije presne tak, ako žili ich predkovia pred stáročiami a najväčším bohatstvom je pre nich voda. Namíbia patrí k najsuchším krajinám na svete vôbec. Napríklad v púšti Namib, kde sme boli, napadne každoročne v priemere 50 mm zrážok, aj to väčšinou vo forme vlhkosti, ktorá v noci prúdi od oceánu. A príroda je tu z veľkej časti stále nedotknutá… Na druhej strane je tu rozkvitajúci biznis s turistickým ruchom vrátane čierneho biznisu s lovom zákonom chránených zvierat. Napríklad slonov pre ich kly. K tomu sa ešte pridáva ťažobný priemysel, najmä diamantu, medi, uránu, zlata, olova (Namíbia je druhým najväčším „producentom“ olova na svete), cínu a zinku. Jej územie tvoria v podstate tri mohutné celky – pozdĺž Atlantiku je to piesočná a kamenistá púšť Namib, uprostred krajiny je náhorná centrálna plošina s bezodtokovou panvou v severnej časti, ktorá sa v období dažďa napĺňa vodou, a tretím mohutným celkom je piesočná púšť Kalahari na juhovýchode Namíbie. Mimochodom, Namíbia od 40. rokov predminulého storočia patrila pod vládu Nemecka, od prvej svetovej vojny zasa pod Juhoafrickú úniu. Nezávislosť získala iba nedávno – v roku 1990. Hlavným mestom je Windhoek, úradným jazykom je angličtina (do roku 1990 to bola nemčina) a afrikánčina. Vydajme sa na dobrodružstvo po Namíbii s Toyotou Hilux.
Malé dobrodružstvá
Už samotné vybavovanie víz bolo strastiplné, pretože na namíbijskej ambasáde vo Viedni s nami „cvičili“, akoby sme boli pre Namíbiu nejakou hrozbou. Neviem, možno teroristickou, možno migrantskou… Sprvu nám ani nechceli dovoliť, aby sme si vzali so sebou fotoaparáty a kamery. Vraj na to potrebujeme špeciálne povolenie tamojšieho ministerstva kultúry a keď nám ich nájdu na letisku, tak nám ich rovno zhabú. Takto by som sa asi nesprával k ľuďom, ktorí majú všetko zabezpečené v rámci akcie, ktorá prinesie pre štát nemalé peniaze. Nakoniec sa však všetko urovnalo a môžeme sa s vami podeliť o autentické fotky.
Ďalšie dobrodružstvo bolo pristávanie vo Walvis Bay. Pilot sa podozrivo dlho držal hore a až tesne pred letiskom to dal strmhlav dole. Potom to okomentoval s tým, že na letisku bola piesočná búrka so silou vetra 80 km/h a nechcel, aby sa do motora nasalo zbytočne veľa prachu. Ten prach bol taký jemný, že sa mi v priebehu pár sekúnd po vystúpení z lietadla dostal všade. Do očí, do úst, ale aj pod šaty. Z letiska nás minibusom previezli do hotela v meste Swakopmund, ktoré leží na pláži Atlantického oceána. Architektúra miestnych domov nesie stopy po nemeckej kolonizácii. A Nemci sem dodnes často chodia na dovolenku.
Jediný motor
Ráno nás už pred hotelom čakala eskadra nablýskaných Hiluxov v rôznych verziách –jednoduchá kabína (single cab), predĺžená kabína (extra cab) a dvojitá kabína (double cab). Všetky mali pod kapotou celkom nový vznetový agregát 2,4 D-4D, niektoré mali šesťstupňovú automatickú prevodovku, iné zasa šesťstupňový manuál. V ponuke sú aj verzie s pohonom zadných kolies, no vzhľadom na charakter trasy mali na prezentácii všetky pohon 4 × 4. Mimochodom, spomínaný motor je zatiaľ jedinou alternatívou pre vyspelú Európu, kde sa musia plniť emisné limity Euro 6, neskôr však príde aj väčší agregát. Tento má 4 valce s celkovým zdvihovým objemom 2 393 cm3 a vyvinie 110 kW (150 k) pri 3 400 ot.min-1, resp. 400 Nm pri 1 600 – 2 000 ot.min-1. V porovnaní s predošlým 2,5-litrovým motorom má až o 9 % nižšiu normovanú spotrebu paliva. V závislosti od verzie má priemernú spotrebu 6,4 – 7,8 l/100 km. V spojení so zníženými servisnými nákladmi poskytuje svojmu pánovi výrazne nižšie celkové prevádzkové náklady. Motor využíva mnohé moderné technológie. Napríklad polyamidový kryt valcov motora pre zníženie hmotnosti, optimalizovanú hrúbku stien hlavy valcov z rovnakého dôvodu. Hlava so štvorventilovou technikou využíva dva druhy sacích kanálikov pre každý valec. Tangenciálny vytvára tangenciálne vírenie náplne vo valcoch, špirálovité zasa zabezpečuje dobré naplnenie valcov. Nové turbodúchadlo je až o 30 % menšie, ako bolo v predošlom motore, čo znamená menšiu zotrvačnosť turbodúchadla, a teda lepšie reakcie motora. Samozrejmosťou je precízne vstrekovanie common rail, ktoré zabezpečuje počuteľne tichší chod motora. Ja som s kolegom dostal do rúk kľúče od verzie s dvojitou kabínou a manuálnou prevodovkou.
Hurá za volant!
Nastavujem si sedadlo, volant, zapínam si pásy, sformujeme kolónu a vyrážame. Z vysielačiek nám pripomínajú, že sa jazdí vľavo, na opačnej strane ako u nás doma. Máme však autá európskej špecifikácie, teda s volantom ako doma – na ľavej strane. Trocha by nám to malo komplikovať prejazd rannou špičkou Swakopmundu. Kolóna postupuje, ale žiadne iné pohybujúce sa autá v meste nevidíme. Čo tu v noci padla atómová bomba? Chystá sa útok Marťanov a miestni utiekli? Alebo je štrajk pumpárov? Nie, nič z toho, ani iný katastrofický scenár sa nekonal. Takáto je normálna premávka vo Swakopmunde – sem-tam jedno auto. Stretnúť ich dve, či nebodaj tri naraz je ako naraziť na bielu vranu. Až v úplnom centre stretávame viac áut naraz. U nás doma by som si za každý deň s takouto hustotou premávky otvoril fľašu dobrého prosecca.
Opúšťame mesto a dostávame sa na cestu, ktorú neviem nazvať inak ako poľná. V tejto oblasti sú však prakticky všetky cesty mimo miest takéto – uhladená a zhrnutá prašná, resp. šotolinová cesta. Smerujeme k piesočným dunám púšte Namib. Mimochodom, okrem jázd s autami si tu môžete zajazdiť aj na požičaných quadoch a môžete si tu aj zalyžovať, resp. zasnoubordovať, či presnejšie zasandboardovať. V areáli Dune7 Adventures si spúšťame pneumatiky našich Toyot na jednu atmosféru, natierame sa opaľovacím krémom s faktorom 50 (budeme z auta často vystupovať) a sadáme si späť do áut, aby sa to celé konečne mohlo začať. Ideme postupne, od jednoduchých úloh po tie ťažšie. Aj pre tie najjednoduchšie však máme aktivovanú štvorkolku a redukciu. Piesok je totiž zradný a kedykoľvek sa môže stať, že zrazu potrebujete vysokú hnaciu silu na kolesách. Navyše, situácia sa mení zo dňa na deň. A tak, kde ste včera prešli bez problémov, dnes môžete ostať visieť. Aj preto všetko prechádza najprv inštruktor na veliteľskom aute a z vysielačiek nám dáva pokyny. Najčastejšie z jeho úst zaznievalo „keep the momentum“, teda, aby sme udržovali rýchlosť. V hlbokom piesku treba udržovať rýchlosť. Keď vozidlo začne spomaľovať a zahrabávať sa, treba veľmi dobre odhadnúť, koľko je ku koncu prekážky. Či ju ešte prejdeme alebo nie. Ak nie, treba zastaviť, vycúvať a zvoliť si novú stopu. Nám našťastie pomáhal inštruktor. Zvonka nás navigoval na správny smer a okrem toho nás inštruoval, či tlačiť ďalej alebo zastaviť a vycúvať. Inak by sme polovicu času strávili vzájomným vyťahovaním sa z dún. Úlohy sa s každou prekážkou sťažovali. Najzaujímavejšie boli azda prejazdy cez niekoľko desiatok metrov vysoké duny s ostrými zlomami. Pri výjazdoch na ne treba tlačiť na pílu až do úplného konca. Aj keď nevidíte pred sebou vôbec nič, len modré nebo. Až keď sa auto prehupne cez dunu, až vtedy treba rýchlo „hamsnúť“ na brzdu, podradiť do čo najnižšieho prevodového stupňa a pomaly schádzať svah bez bŕzd. Pritom treba zachovať priamy smer. Ak vozidlo začne vybočovať, radšej treba pridať a zrovnať ho, inak hrozí zaseknutie kolesa a následné prevrátenie sa na búdku.
S repertoárom atléta
Na jednej zo zastávok nás čakalo prekvapenie. Vychutnávali sme si oddych mimo áut a zrazu sa spoza dún začal ozývať mohutný hrmot. Bola to dakarská Toyota Hilux, ktorá nám ukázala, ako sa to robí naostro. Poviem vám, bola to celkom iná káva, čo predviedol Leeroy Poutler. Miestami balet na piesku, miestami „prelet v nízkej výške“, inokedy zasa skok cez prekážku. Boli sme však aj svedkami zrejme nechceného zachraňovania situácie, keď mu to nevydalo a už to vyzeralo, že sa pred vrcholom duny zahrabe. Namiesto toho namieril na zvážnicu pieskovej duny, na ktorej s Toyotou nakreslil nádherný banán. Piesok sa mu pritom valil cez celé auto. Aj v tomto prípade bola predpokladom úspešnej záchrany situácie rýchlosť.
Človek by povedal, že v takýchto podmienkach (teplo, extrémne sucho a kam oko dovidí, tam piesok) nemôže existovať život. V skutočnosti je to obrovský omyl. Len si skúste sadnúť na piesok a zrazu sa niekde objaví jašterička, pavúčik alebo iné božie stvorenie.
Spať v stanoch
Popoludní opúšťame púštne duny, upravujeme tlak vzduchu v pneumatikách a vyrážame smerom na juh do stanového tábora Namibgrens Mountain Camp, kde prenocujeme. Cesta nie je práve najzábavnejšia. Zákrut je tu ako šafranu, hodinu – dve rovno, potom mierna zákruta a ďalšia hodina rovno. Samotná cesta je široká, ale šotolinová a práši sa. Neskutočne intenzívne. Keď si nedáme dostatočný odstup od auta idúceho vpredu, tak v lúčoch nízko položeného slnka vidím, ako sa cez prieduchy klimatizácie valí dnu jemný prach. Ten prach je taký jemný, že ho nezachytí ani filter. Uvedomujeme si však jednu vec – motor je neuveriteľne tichý. Cestou míňame južný obratník. Mimochodom, ak sa vydáte naprieč Namíbiou autom, určite majte so sebou dostatok zásoby paliva, pretože čerpacie stanice sú tu veľmi zriedkavo – v zásade iba v mestách. A v noci nejazdite rýchlo, pretože cesty môžu križovať divo žijúce zvieratá. Tesne pred západom slnka dorážame do nášho cieľa a skladáme si veci do stanu v štýle seriálu o poľnej nemocnici MASH. Sprcha je za stanom, je to vlastne vak s vodou, ktorú cez deň zohrialo slnko. Večera, vínko a množstvo zážitkov, ktoré si pri táborovom ohni musíme medzi sebou vymeniť a ide sa spať. Ráno nás čaká ďalší ťažký deň.
Hory a skaly
Ranný pohľad na zobúdzajúcu sa prírodu zahalenú jemným oparom (cez deň bolo vyše 30 stupňov Celzia, no v noci iba okolo 8), ale tiež na prachom zošľahané Toyoty vo mne prebudilo túžbu okamžite vyraziť. Kolóna smerovala do skalnatých hôr, kde platia dve pravidlá. Prvé, že väčšie kamene a skaly treba prechádzať kolesom a nie stredom auta, aby sme o ne nenarazili zadným diferenciálom. Motor by nevadil, ten je chránený dostatočne silným krycím plechom, ale zadný diferenciál je vydaný napospas osudu. Druhé, že treba jazdiť plynulo a zachovať si hybnosť. Prvé pravidlo však má jeden háčik. Na ostrých skalách hrozí defekt. Máme totiž obyčajné pneumatiky. Presvedčil sa o tom aj náš inštruktor, ktorý si prerazil bočnicu. Šikovný mechanik ju však za pár minút opravil. Hoci nám inštruktor ráno povedal, že na niektorých miestach budeme musieť použiť aj uzávierku zadného diferenciálu, v skutočnosti sme sa k tejto funkcii nemuseli uchýliť. To je len dôkaz veľkého kríženia náprav a vynikajúcej trakcie kolies. Kolesá majú až o 20 % dlhšie dráhy a rebrinový rám o 20 % vyššiu torznú tuhosť ako v predošlej generácii. Mimochodom, táto je už ôsma. Prvá sa objavila v roku 1968 a tá ostatná sa predávala od roku 2004. Strmé stúpania (miestami som mal problém štverať sa pešo) a cesta plná väčších či menších skál a kamienkov, ale aj veľké balvany, ktoré sme museli prekonať, dokonale preverili off-roadové vlastnosti Toyoty. Ani sme sa nenazdali a zrazu sme boli vo výške 1 800 m n. m. Ocenili sme pritom aj výbornú manévrovateľnosť.
Hororová noc
Tretiu noc sme strávili v prírodnej rezervácii Naankuse. Každý v samostatnej vile, ktoré boli od seba minimálne na päť minút jazdy autom. Súkromie a spojenie s prírodou bolo teda zaručené. Jedni bývali pri napájadle, kam chodili v noci antilopy, zebry atď., iní mali v noci okolo vily absolútny pokoj. Až sa ticho dalo krájať. Ja som zažil hororovú noc. Všade okolo mojej vily vyli šakaly, kričali opice, pískali svište… a ja vlastne ani neviem naisto, čo všetko to bolo, pretože vyjsť na terasu som sa neodvážil. A verte mi, nepatrím k strachopudom, ale to zavýjanie bolo také intenzívne, že sa mi zdalo, že to ide priamo z mojej terasy.
Naankuse je nezisková organizácia, ktorá od roku 2007 prevádzkuje rezerváciu na zachovanie prírody a záchranu ohrozených druhov zvierat. A jednou z možností, ako chrániť tie najzraniteľnejšie druhy, je, aby žili v obrovských zverníkoch, kde nehrozí, že sa stretnú so svojimi prirodzenými nepriateľmi ani s poľovníkmi. Ráno sme sa v sprievode rangera preto vydali nakŕmiť ich. Najprv opice, potom leoparda, geparda, rysy, púštne psy a nakoniec levy. Najnebezpečnejšie boli púštne psy, ktoré chcú pustiť späť do voľnej prírody, preto ich kŕmia len raz za dva týždne. Zvyšný čas si ulovia korisť. Lovia organizovane v skupine a keď sa niečo dostane do ich „akčného rádiusu“, tak to nemá šancu. Bonbónikom boli levy. Nepokojné a agresívne. Vôbec sa im nepáčilo, že sa na ne pozeráme. Keby medzi nami nebol elektrický plot, asi by som tento článok nepísal. Mimochodom, Naankuse podporuje aj Angelina Jolie a Brad Pitt.
Ex post
Definitívnu bodku za kvalitou Toyoty Hilux dal až posledný deň, keď už sme ich vlastne ani nevideli, niežeby sme v nich sedeli. Z rezortu/rezervácie Naankuse nás totiž viezli Volkswagenom Crafter čiastočne po tej istej ceste, po ktorej sme deň predtým prichádzali na Toyotách. Až tu sme pochopili kvality nového Hiluxu – pevnosť rámu, resp. karosérie, komfort odpruženia (kvalitu práce pružín, tlmičov a tiež silentblokov), odhlučnenie… V Toyote sme si celé tie tri dni mysleli, že ideme po celkom kvalitných cestách – síce poľných, ale upravených. Neraz sme si dokonca zahrešili na našich cestárov, ako je možné, že tunajšie poľné cesty sú v lepšom stave ako mnohé naše asfaltové. Crafter však odhalil holú pravdu. Nie namíbijské poľné cesty, ale Toyota je taká dobrá. Pre tzv. rolety na ceste bol totiž v Crafteri taký ohlušujúci hluk, že som poriadne nepočul kolegu sediaceho vedľa mňa. Rozprávať sa s niekým v inom rade sedadiel bolo prakticky nemožné. Všetky plasty drnčali, celá prístrojová doska doslova viditeľne kmitala, bočné panely karosérie plápolali tak intenzívne, že som čakal, kedy vypadne niektoré z okien. Prípojný vozík za minibusom bol viac vo vzduchu ako na zemi. V duchu som sa už lúčil s mojím notebookom, ktorý sa v ňom viezol. To jednoducho nemôže prežiť, čipy a plošné spoje sa mu, chudákovi, musia roztriasť na prach. Napriek tomuto všetkému chlapík za volantom uháňal stovečkou – stodesinou. Podobne ako my predtým v Toyotách. Ibaže v Toyote som z toho nič necítil. Hilux šiel, akoby mal pod kolesami celkom inú cestu – skoro až krásny asfalt. Isteže, z času na čas sa na väčších roletách zatriasol, ale inak nič. Nová Toyota Hilux je jednoducho pravoverný off-roadový pick-up, pritom však komfortný a láskavý k vodičovi a posádke.
Peter Varga, foto: autor
Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov