Začali sme v dedinke Apriach, ktorá sa nachádza kúsok pod Grossglocknerom, najvyšším štítom rakúskych Álp. Tento rok nám počasie vyšlo úplne ukážkovo. Na Slovensku trhali betón 40- stupňové horúčavy, ale tam v horách bolo príjemných 29 – 30 stupňov Celzia, vo vyšších polohách okolo 16 – 18, ale ešte aj tých 30 stupňov bolo vďaka inej vlhkosti a inému vzduchu celkom iných, ako by boli u nás doma. Vo výsledku sme tak mohli absolvovať všetok program, ktorý sme si naplánovali.
Na dva dni sme si v Heiligenblute, čo je kúsok od Apriachu, požičali e-bajky a absolvovali sme niekoľko výletov. Prvý ku kaplnke Bricciuskapelle a po okolitom lese, potom sme s priateľkou vyšliapali po asfaltovej Grossglockner Hochalpenstrasse na vyhliadku Kaiser-Franz-Josefs-Höhe. Ďalší deň sme to vzali k vodopádu Gartlwasserfall a poobede potom k jazeru Zirmsee. Práve tento výlet nám poskytol neopísateľné výhľady. O to viac, že sme domov šli až k večeru a zapadajúce slnko spolu s oparom dali celej tej scenérii špecifickú farebnú teplotu a atmosféru. Ani sa nám nechcelo klesať a vracať domov, najradšej by sme si ten západ slnka vychutnali až do konca. Nočná jazda bez svetiel by však nemusela skončiť dobre. Mimochodom, v Intersporte, odkiaľ sme si e-bajky požičali, sme sa vedeli dohodnúť na tom, že zaplatíme za dva dni, ale bicykle vrátime až na tretí deň – hneď ráno, keď otvoria.
Ja som si ale doniesol aj svoj vlastný cestný bicykel, pretože som si chcel vyšliapať Grossglockner-Hochalpenstrasse bez pomoci a na cestnom bajku. Horský, trekingový aj e-bajk si v pohode požičiate kdekoľvek, aj v Heiligenblute, ale cestný bicykel je problém. Ten si môžete požičať len na špecifických miestach, napríklad na Malorke, ale v Heiligenblute nie. Aj preto som si na cestu zvolil Renault Trafic SpaceClass. Čo sa týka môjho bicykla, tak som totiž trochu „monk“ a vozím ho výhradne v kabíne auta. V Traficu som ho mal na sedadlách tretieho radu hlavou dole a kolesá boli medzi sedadlami. Mimochodom, Trafic patrí k širším autám v tejto triede a je to riadne cítiť. Ľahšie tam vmestím svoj bajk, pasažieri majú viac miesta na šírku a v kufri je tiež viac miesta na šírku.
Hoci sme mali k dispozícii Trafic s krátkym rázvorom osí náprav a tretí rad sedadiel sme mali posunutý celkom dozadu, aj tak bol v kufri dostatok miesta na všetku batožinu – takú, s akou chodí na dovolenku bežná slovenská rodina, teda aj s nejakým tým jedlom, sladkosťami, slaným, minerálkami a kolou. A podotýkam, že v tej „riadnej“ batožine sme mali veci na turistiku aj bicyklovanie plus bežné oblečenie pre tri osoby. Keď už som pri aute, pod kapotou sme mali dvojlitrový diesel so 125 kW (170 k), resp. 380 Nm, spojený s deväťstupňovou automatickou prevodovkou, ktorých spojenie sa ukázalo ako extrémne úsporné. Celková spotreba, vrátane jázd po strmých cestách na „Grossglockneri“, totiž vyšla na 6,9 l/100 km. Páčilo sa mi, že aj vo viac ako 12-percentom stúpaní prevodovka držala motor v príjemných otáčkach. Už mal dostatok sily, ale ešte nereval vysokými otáčkami.
Samozrejmosťou bola možnosť manuálneho radenia pádlami pod volantom, ktoré som využíval najmä v strmých
zjazdoch, aby som šetril brzdy. Ak niekto poznáte Grossglockner-Hochalpenstrasse, tak viete, že tam mnohým autám horia brzdy. Ja som s Traficom dokázal zísť tak, že mi brzdy absolútne nesmrdeli. Takéto auto je vzhľadom na obrovský priestor ideálne na rodinnú dovolenku. My sme oceňovali nielen priestor, ale aj príjemné sedadlá, čo platí nielen na tie predné, ale aj na sedadlá v druhom rade, ktoré boli otočné a umožňovali konferenčné usporiadanie interiéru. Dodávam, že ani môj bicykel v treťom rade sa nesťažoval na diskomfort, takže predpokladám, že aj ony sú príjemné. Ja osobne som si pochvaľoval dobrú pozíciu za volantom, priame ovládanie všetkých funkcií klimatizácie, adaptívny tempomat, a funkciu My Safety Perso. Vzadu bola samostatná klimatizácia a využili sme aj 230-voltový konektor, ktorým sme napájali chladiaci box.
Vrátim sa však k nášmu programu. So svojím bajkom som „vybehol“ k Fuschertörlu aj na Kaiser-Franz-Josefs-Höhe a pekne som sa vytrápil. Ale tie výhľady a ten zjazd stáli za to. Na ďalšie dni sme si dali turistiku, ľahkú aj náročnejšiu. Tá ľahká smerovala z Heiligenblutu k vodopádu Jungfernsprung, ktorú zvládnete aj s menšími deťmi. Veľkú časť trasy kopírujete koryto potoka Möll, po niekoľkých stúpaniach a klesaniach prejdete popri starom kostole a na konci vás čaká vodopád, ktorý je opradený povesťou o krásnej panne. Podľa nej totiž žilo v tamojších horách mladé a krásne dievča, ktoré odmietalo všetkých pytačov. To, samozrejme, upútalo pozornosť samotného diabla, ktorý sa ju v prestrojení za vzhľadného cudzinca usiloval získať.
Keď dievča spoznalo, že pod atraktívnou tvárou mládenca sa ukrýva diabol, začalo pred ním panicky utekať. Útek ju však zaviedol až na okraj strmého vyše 130 metrov vysokého skalného zrázu, odkiaľ už nebolo, kam ďalej. V zúfalstve radšej skočila do priepasti, než aby padla do rúk prenasledovateľa. V tej chvíli však – ako
inak – zasiahla božská moc. Dievča sa pomocou anjelov bez jediného škrabanca dostala dole do údolia a diabol zostal naprázdno. Na mieste, odkiaľ dievča skočilo, vytryskol prameň, ktorý sa dodnes hrmivo rúti 130 metrov do hĺbky v podobe tohto vodopádu. A keby ste náhodou cestou k vodopádu vyhladli, alebo dostali chuť na rakúske štrúdle s vanilkovým pudingom, môžete zájsť do reštaurácie, ktorá je tesne pod ním. Odporúčam!
Monte Carlo Jadranu
Druhú časť dovolenky sme nasmerovali do slovinského Portorožu. Nie náhodou, toto mesto je totiž najobľúbenejšou prímorskou destináciou v Slovinsku a vôbec sme sa nesklamali. Má krásne pláže, ktoré sú voľne dostupné. Dokonca ani piesočnatá časť pláže, ktorej je všeobecne na celom Jadrane veľmi málo, nie je spoplatnená. A svoje osušky si úplne v pohode môžete rozložiť aj na väčšine drevených mól, ktoré siahajú do mora. Pre zaujímavosť, na tie móla sa dostanete schodmi alebo rebríkom aj priamo z mora. Keď si teda skočíte hlavičku alebo bombu, nemusíte plávať k brehu a celé mólo obchádzať. Spoplatnené sú iba slnečníky a ležadlá na plochách, ktoré patria reštauráciám a hotelom. Nechýba detský svet s nafukovacím hradom a kĺzačkou priamo v mori.
Samotný názov Portorož znamená „Prístav ruží“ a odkazuje na nádherné kvitnúce záhrady v meste, v ktorých dominujú ruže. Vďaka luxusným hotelom, vyhláseným reštauráciám a kasínam si však mesto získalo prezývku Monte Carlo Jadranu. Jedným z najprestížnejších hotelov je Hotel Palace, ktorý bol otvorený v roku 1910, a vlastne práve on priniesol rozvoj cestovného ruchu do Portorožu. V tom čase sa tešil povesti najlepšieho hotela na rakúsko-uhorskej riviére. Mal 175 izieb, luxusné vybavenie, bazén, veľkú terasu s výhľadom na more a bol prepojený s kúpeľmi. Aktuálne je hotel opäť v plnej kráse, prešiel totiž rozsiahlou rekonštrukciou, ktorú dokončili v roku 2008. My sme, samozrejme, bývali v apartmáne. S cenou zhruba od 1 000 eur na víkend za štandardnú izbu bol tento hotel predsa len nad náš rozpočet.
O tom, že Portorož je Monte Carlom Jadranu, vás presvedčí najmä nočná prechádzka mestom, ktorú si rozhodne nenechajte ujsť. Luxusné autá, žiarivé reklamy hotelov a kasín, laserové show diskoték, plné reštaurácie a slovami Jula Satinského – kopec čučoriedok, ktoré majú jediný cieľ, rozpáliť vaše chuťové poháriky. Portorož je prakticky zrastený s dvoma ďalšími mestami – Lucijou a Piranom. A práve Piran
nemôžete obísť, pretože ho mnohí považujú za vôbec najkrajšie mesto v Slovinsku. Minimálne na pobreží je bez debaty najkrajšie, keďže toho pobrežia majú Slovinci iba 46,6 km, a teda tých pobrežných miest je len zopár. Piran je známy svojimi úzkymi uličkami s kamennou dlažbou, kruhovým námestím pomenovaným po skladateľovi a muzikológovi Giuseppem Tartinim, ale najmä pobrežnou promenádou s množstvom reštaurácií a stredovekým opevnením na konci výbežku polostrova.
Súčasťou opevnenia je neogotický maják a Kostol Panny Márie Zdravia z 13. storočia. Z reštaurácií, najmä ak ste s deťmi, môžem vrelo odporučiť Tri Vdove, teda Tri vdovy, ktorá ponúka miestnu gastronómiou a vaše deti, keď im ryby a morské plody nechutia, si môžu dať pizzu. Čo sa týka jedla, cenovo je táto reštaurácia úplne v pohode, len pri nápojoch môžete zaplakať.
Mimochodom, podľa legendy sa reštaurácia volá po troch sestrách, ktoré prišli o svojich manželov námorníkov a na tomto mieste si následne otvorili prvú rybiu reštauráciu. Ďalšou dominantou mesta je zvonica, ktorá je zmenšenou kópiou veže kostola San Marco v Benátkach a ktorá stojí pri Kostole svätého Juraja, ale aj červeno-biely dom v benátsko-gotickom štýle nazývaný Benečanka, ktorý pochádza ešte z 15. storočia a ktorý dal postaviť bohatý benátsky kupec pre svoju lásku z Piranu. Mimochodom, do mesta sa autom nedostanete, dokonca aj domáci musia parkovať pred bránami mesta.