Reálna spotreba automobilov sa od tej proklamovanej často zásadne odlišuje. Úradníci navrhujú zabudovať do vozidiel zariadenie, ktoré by skutočnú spotrebu sledovalo. Je to ale riešením problému?
To, že autá v skutočnosti spotrebujú viac paliva než sľubujú výrobcovia, je známym faktom. Ak ale chceme k tomuto problému pristúpiť komplexne, treba zvážiť viacero faktorov. Sústrediť sa iba na jeden totiž znamená, že sa dopracujeme k záverom, ktoré problém nevyriešia. Skôr naopak. Vygenerujú iný.
Mimo reality
Základným problémom je spôsob merania spotreby automobilkami. Na úvod treba povedať, že na to bola donedávna používaná metodika (NEDC), ktorá pochádza z čias, kedy sme o súčasných moderných motoroch ani len nechyrovali. Výsledkom bolo, že do života vstúpili opatrenia, ktoré boli ušité na priebeh testu. Reálna premávka však prebieha inak, a tak sú logicky iné aj dosahované hodnoty. Aktuálne vstupuje do života metodika merania spotreby WLTP (Worldwide harmonized Light vehicle Test Procedure), ktorá je reálne prevádzke podstatne bližšia. V tejto chvíli však je na stole problém, ako bude zákonodarca postupovať v prípade, že podľa novej metodiky budú mať vozidlá zásadne iné hodnoty emisií CO2. Podľa posledných informácií by úradníci mali posunúť referenčnú hodnotu.
Tak teda prečo?
Problémy s rozdielom proklamovanej a reálnej spotrebe tu máme roky. A zákonodarcovia sa celý čas tvária, že o probléme nevedia. Alebo na to majú dôvod? Formálne je predsa všetko v poriadku. Graf znižovania emisií produkovaných automobilmi dlhodobo klesá. Úloha je splnená. Toľko teória.
Realita je taká, že automobilky hľadajú technicky a ekonomicky zmysluplné riešenie, ako ciele dosiahnuť. Často však narazia na kolíziu nákladov. Splnenie prísnejšej normy je ekonomicky nerentabilné. Cena technológie je príliš vysoká a trh by takéto navýšenie ceny neakceptoval. Výsledkom je, že väčšina automobilov dokáže prísne normy splniť iba v laboratórnych podmienkach.
V súvislostiach
Automobilový priemysel, no nielen on, momentálne čelí formálnemu prístupu k riešeniu problémov. Zákonodarcovia k problematike pristupujú parciálne, ku každej oblasti problému samostatne. Výsledkom je, že na papieri a v tabuľkách sa zdá navrhované opatrenie ako správne. Keď sa však na vec pozrieme v širších súvislostiach zistíme, že vyriešenie čiastkového problému veľmi často vygeneruje iný problém. A v konečnom dôsledku teda zlepšenie nenastane. Ak sa chceme dopracovať k reálnym výsledkom, musíme vziať do úvahy reálne vstupné údaje vo všetkých oblastiach, ktoré na riešenú problematiku vplývajú.
Na záver sa vrátim k otázke zo začiatku článku. Zákonodarcovia navrhujú zaviesť akési čierne skrinky, ktoré budú vyhodnocovať skutočnú spotrebu automobilov. Takže aj naďalej ideme cestou represie. Je to ale riešenie súčasného problému?
Text: Peter Lacena, foto: archív