Na moderné autá sú kladené dve zásadné požiadavky. Majú byť čoraz bezpečnejšie, no súčasne majú mať nízku spotrebu paliva. A aby toho nebolo málo, bezpečné majú byť nielen pre posádku, ale majú byť navrhnuté tak, aby pri kontakte s chodcom eliminovali jeho zranenie. Automobilky samozrejme hľadajú cestu, ako tieto požiadavky splniť. Cestou sú, okrem iného, aj multimateriálové karosérie, ktoré sú podstatne pevnejšie a súčasne aj ľahšie. Na každej prezentácii nového auta nám vývojári rozprávajú o tom, aké percento vysokopevnostnej ocele a hliníka pri konštrukcii auta použili. A vzápätí dodajú, o koľko vďaka tomu klesla hmotnosť vozidla. V praxi to znamená, že na jednotlivé časti karosérie, podľa toho akým spôsobom sú namáhané, konštruktér použil špeciálny materiál. Problém nastáva v čase, keď ich treba pospájať do skeletu tak, aby plnili svoju funkciu nielen ako časti ale predovšetkým ako celok. Aby sa teda karoséria, respektíve jej skelet, počas nehody deformovali tak, aby čo najviac ochránili posádku vo vozidle. Vývojári preto hľadajú spôsoby aby ich spojili tak, aby boli spoje pevné a súčasne aby si počas spájania materiály zachovali svoje vlastnosti. A tu nastáva problém.
Odbočím trocha od témy a uvediem jednoduchý príklad. Zoberiem dva plastové súčiastky s tým, že ich potrebujem spojiť. Skúsim ich zvariť. Obidva kusy sú síce z plastu, no každý má inú teplotu tavenia. Zatiaľ čo prvý sa už rozteká, druhý sa ledva jemne natavil. Bude takáto sústava dielcov funkčná? Asi nie, plast s nižším bodom tavenia predsa zmenil tvar a je nepoužiteľný. Pri plaste je teda rozdiel zjavný na prvý pohľad, pri oceli však taký byť nemusí.
Spojiť, ale ako?
Vývojári preto hľadajú spôsoby a technológie, ako na prvý pohľad nespojiteľné materiály spojiť. Vznikajú kombinácie zvárania, lepenia, spájkovania a nitovania. A aby toho nebolo málo, pripočítať k tomu ešte treba špeciálnu úpravu jednotlivých povrchov pred vlastným spojením. Ak by totiž neboli patrične ošetrené, spoj by vykazoval podstatne nižšiu pevnosť a stal by sa slabým miestom skeletu.
Nedávno som navštívil jednu špecializovanú dielňu na opravy karosérií po ťažkých poškodeniach. Karosár, ktorý absolvoval špeciálne školenia na opravu multimateriálových karosérií, mi podrobne vysvetlil čo a prečo robí. Priatelia, je to veda. Napriek dlhoročným skúsenostiam mi povedal, že prvý deň iba študuje postup ako k oprave pristúpiť a čo všetko bude počas prác potrebovať. Ak by takýto postup k dispozícii nemal, vykonanie opravy by odmietol. Dodám, že vykonanie opravy by odmietol nie napriek tomu, ale naopak práve preto, že takéto školenia absolvoval! Predpis výrobcu totiž presne špecifikuje nielen to, aký technológiu opravy má karosár použiť, ale stanovuje aj presné miesta, kde môže poškodený dielec odstrániť. Samostatnou kapitolou je aj spôsob ošetrenia povrchov pred, počas a po zásahu, ktorý má zásadný vplyv na zabránenie rizika vzniku korózie v mieste spoja.
Kto ponesie následky?
Žijeme v dobe kultu obalu. Čo je navonok pekné, je aj dobré a tesne za vizážou nasleduje kritérium ceny. Platí to aj v prípade opráv automobilov? Oprava vozidla bez znalosti predpísaných postupov môže spôsobiť, že hoci je karoséria pôvodne vyrobená zo špičkových materiálov, posádku pri následnej nehode ochráni menej než tá, ktorú mali autá z minulého storočia. V tomto názore ma podporili skúsenosti z praxe. Poznám prípad, keď si človek kúpil auto po neodbornej oprave. Počas nehody sa auto doslova rozpadlo na dve časti a vodič z nemocnice odchádzal na invalidnom vozíku.
A teraz je namieste otázka, či dokážeme spätne dohľadať, kto opravu vykonal a hlavne či sme schopní brať ho na zodpovednosť. Lebo ak nie, máme problém. Osobne si neviem predstaviť, že by sme takúto tortúru podstupovali pri každej nehode auta, pri ktorej je podozrenie, že sa na zranení (smrti) posádky podieľala nekvalitná oprava. Problémom navyše treba predchádzať a nie riešiť ich následky.
Povrchnosť bokom
Nehádžme však všetku zodpovednosť za spôsob vykonania opravy len na servisné centrá! Významný podiel na tom nesú aj majitelia automobilov. Ak sa dnes majiteľovi zdajú náklady na opravu vysoké, požiada o likvidáciu poistnej udalosti rozpočtom a auto si dá opraviť lacnejšie mimo siete akceptovanej poisťovňou. Ako bola oprava vykonaná, už nikto nerieši. A to je problém. Kontrolovať auto po oprave je samozrejme nezmysel, vizuálna kontrola nekvalitnú prácu odhalí iba čiastočne. Ako jediné relevantné riešenie sa preto ukazuje regulácia siete servisných centier, ktoré budú mať na takéto opravy oprávnenie a tiež spätná dosledovateľnosť priebehu opravy. Ja viem, zasa nejaké pravidlá, ktoré zaváňajú monopolom. Existuje ale iné riešenie? Samozrejme, ak by sme sa správali zodpovedne a nehľadali lacnejšie riešenia s problematickým výsledkom, regulácia by nebola potrebná. Aj v tomto prípade totiž platí, že kde niet dopytu niet ani ponuky.
Text: Peter Lacena, foto: archív
Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov