Cestujeme: Trápenie v Lisabone…

Po prílete riešim na letisku ako prvé auto v požičovni. S dokladmi a kľúčom v ruke ešte netuším, že v aute nemám objednanú navigáciu a mobil bude štrajkovať. Samozrejme, že u domácich sa pýtam na trasu, ale s hrôzou zisťujem, že adresa hotela mi zrejme nebude stačiť, lebo v tomto prípade vôbec nemusí platiť, že dobrá rada nad zlato. Riaď sa radami v trojmiliónovej metropole.

Náhoda nie je blbec

Na mesto padla noc. Ďalšia komplikácia, pomyslím si, ale výjazd z letiska je výborne značený a tak sa na výpadovku dostávam pomerne rýchlo. Diaľnica ma unáša z centra. Oči mám na stopkách. Hľadám výjazd na Sintru. Podarilo sa. Ale tam žiadna upútavka, žiadna reklama na môj hotel. Vraciam sa a hľadám znova. Napokon po dobrej hodine jazdy objavujeme malý smerník s názvom hotela. Odbáčame z hlavnej cesty a vchádzame do chráneného lesoparku severnej časti pohoria Sintra. Po pár minútach plných neistoty sme predsa len našli perlu uprostred národného parku.  Kedysi tu Kelti uctievali svojho boha Mesiaca, Maurovia zasa vybudovali hrad a za odpočinkom sem jazdila aj portugalská kráľovská rodina. Nečudo, Sintra je známa svojimi horami, hlbokými lesmi, plnými machu, papradia a žulových balvanov, exotickými záhradami, skvostnými palácmi. Sintre vraj neodolal ani lord Byron. Údajne ho inšpirovala k napísaniu epickej básne Childe Haroldova púť…

Strategická poloha

Pre každého návštevníka portugalského hlavného mesta je Sintra ideálnym miestom, odkiaľ nikam nie je ďaleko. Do centra prídete vynikajúcou diaľnicou za necelú polhodinu, k slnečným plážam ani nie za desať minút. Prvá voľba padla na staré centrum. Ak by ste sa ktoréhokoľvek Lisabončana opýtali, čo by ste mali vidieť, určite vám poradí, že nesmiete obísť miestny prístav s bránou Torre de Belém, ktorá je zapísaná do kultúrneho dedičstva ľudstva, a Pamätníkom zámorských objavov. Tam vedú aj moje prvé kroky. Parkovanie nájdem bez problémov a tak sa po chvíli môžem venovať prístavu, širokej promenáde, fascinujúcim výhľadom na mesto i širokú rieku.

Ako večné mesto

Lisabon sa rovnako ako Rím rozkladá na pahorkoch, ktoré však prudko padajú k ústiu rieky Tejo. Staré stredoveké uličky v maurskej štvrti Alfama lákajú na rannú kávu. Prechádzam sa spleťou malebných ulíc, ktoré sú vykladané pestrofarebnými kachličkami azulejos. Zájdem až k hradu sv. Juraja. Z jeho hradieb sa kochám  nádhernými výhľadmi na mesto. Na obed sa zveziem staručkou žltou električkou dolu, do stredu mesta. Túlam sa medzi stánkami roľníkov z blízkeho okolia i z ostrova Madeira, ktorí ponúkajú svoje chutné produkty. Zopár dobrôt si vyberiem a mľaskám od rozkoše. Neodmietnem núkanie žien v krojoch a prijmem pohár domáceho vínka. Jedlo a víno ma neunavilo, prechádzam sa neďalekou promenádou, potom si sadnem na chladivé schody pri pláži a započúvam sa do tklivých balád, ktoré volajú fado. Privriem oči a na viečkach sa mi v okamihu premieta film starý niekoľko storočí. Z prístavu odchádzajú štyri plachetnice, ktorým velí námorný kapitán Vasco da Gama, obľúbenec kráľa Manuela I. Vydal sa hľadať cestu do Indie, ktorú konečne našiel. V rannom rozbresku cítim vôňu pečených sardiniek a počujem  hrkotajúce vozy furmanov. Otvorím oči a pred sebou vidím pulzujúce mesto plné turistov i domorodcov. Ešte sa mi nechce ísť do postele. Domáci radia, že pred polnocou musím skočiť na pohárik. Najlepšie do štvrte Bairro Alto. Práve sa prebúdza k životu…

Foto: autor