Vyštartovali sme dvaja v utorok ráno – smer Chorvátsko, ostrov Pag, konkrétne mestečko Novalja. Dôvod bol prostý. Nechcel som ísť zbytočne ďaleko, chcel som skúsiť trajekt a hlavne, chcel som čisté more bez ježkov. Všetky tieto atribúty spomínaná destinácia spĺňa.
Spoločnosť na ceste mi robil novučičký Hyundai Kona s hybridným pohonom. Pod kapotou bije atmosférické srdiečko s objemom 1 580 cm3 a výkonom 77,2 kW (105 k), ktorého podporuje synchrónny elektromotor s výkonom 32 kW (43 k), pričom systémový výkon je 104 kW (141 k). Ako som spomenul, na cestu sme vyrazili dvaja a stredne plný kufor, no nová Kona poskytuje toľko miesta, žeby sa pohodlne odviezli aj štyria dospelí a dostatok miesta by mali aj na batožinu. Medzigeneračne totiž vnútorne slušne narástla.
Trasu som pomocou prejazdových bodov naplánoval tak, aby ma Kona z Bratislavy viedla cez Maďarsko, nie cez rakúsku a slovinskú diaľnicu. Po okreskách som mal možnosť uvedomiť si, aká je nová Kona zrazu dospelé auto. Príjemné materiály, pokoj na palube, priestor, výborná výbava. V Hyundai spravili kus perfektnej roboty. Ale aby som len nechválil, GPS ma povodila aj cez nie práve najvýhodnejšie úseky ciest a iritovali ma dve asistenčné systémy. Prvou je čítanie dopravných značiek s varovaním na prekročenie registrovanej rýchlosti, ktoré neustále pípalo, takže som ho celkom logicky vypol. Lenže vtedy sa vyplo aj samotné čítanie značiek a teda som prišiel o optickú podporu. Druhým systémom, ktorý je podľa ma nastavený až príliš ustráchaný je stráženie jazdných pruhov spolu so sledovaním únavy vodiča. Poslednou vecou bola, ktorá mi trochu vadila, že testovaná Kona nedokázala načítať ani jedno z mojich USB kľúčov, kde som mal svoju hudbu. Ťažko povedať, kde bola chyba, iné autá s tým nemajú problém.
Maďarsko sme, vzhľadom na zachádzky spôsobené navigáciou neprefrčali tak, ako som plánoval. Nevadí. Povozili sme sa po rôznorodých cestách a zákutiach. V Chorvátsku sme mali šťastie. Ani na jednej mýtnej bráne sme v utorok nečakali. Kolegovia, známi, ale tiež aj vedľa ubytovaní nemali také šťastie a na mýtnych bránach si počkali aj dve hodiny. S tým jednoducho musíte pri ceste do Chorvátska počítať.
Bol som veľmi rád, že v Chorvátsku sme už išli po trase, ktorú som prešiel pred mesiacom a pol v rámci akcie Gumbalkan. Od Záhrebu nás navigácia ťahala na Senj a trajekt vyrážal pár kilometrov vedľa – z Prizny. Priznám sa, z trajektu som mal trochu vnútornú nervozitu. Všade na internete som čítal, že je lepšie si trajekt rezervovať aspoň deň vopred. Lenže z pohodlia domova sa mi to nepodarilo. Povedal som si, že v sezóne premáva trajekt každú hodinu, tak to risknem naslepo. Prišli sme do prístavu asi 15 minút po odchode jedného trajektu a do druhého nám tak ostávalo 45 minút. Rýchlo som bol kúpiť lístok, ktorý stál na auto a 2 osoby 25 eur. V prístave v Prizne sme si v čistej morskej vode nestihli ani nohy poriadne vymočiť a už pristával náš trajekt. Nalodenie bolo rýchle, stačí sa radiť pokynmi personálu. Po nalodení sme využili príležitosť a vybrali sa na najvyššiu palubu. Za krásny výhľad všetkými smermi to rozhodne stojí. Plavba trvala zhruba 15 minút. Morskej choroby alebo nevoľnosti sa určite nemusíte báť. Jednak to na vás ani nestihne prísť a jednak ani vlny nie sú také, že také niečo hrozilo.
Po vylodení na ostrove Pag som bol prekvapený. Krásna nová cesta, serpentíny, všade pri ceste kameň a minimum zelene. Skonštatoval som, že skôr si pripadám niekde v Maroku ako v Európe. Prvý dojem z ostrova bol veľmi dobrý. Z prístavu do Novalje je to pár kilometrov, nedá sa zablúdiť.
Novalja je prímorské letovisko. Nachádza sa na severozápade ostrova Pag a po meste Pag je druhým najväčším mestom na ostrove. Je to v podstate malá dedinka, v ktorej trvalo žije 2 000 – 3 000 obyvateľov. V lete sa situácia mení a to predovšetkým vďaka pekným kamenistým a štrkovým plážam. Pre mladých je oblasť známa aj vďaka populárnej pláži Zrće, ktorá je známa po celej Európe vďaka diskotékam a nočných párty.
Honba za vodopádmi
Aby som len neleňošil pri mori, v predposledný deň v sobotu sme sa vybrali z Novalje na Plitvické jazerá. Tentoraz som chcel ísť dookola, cez mosty a vychutnať si krásne scenérie a výhľady z mostov na more. A fakt som neľutoval. Len tých áut na ceste bolo akosi viac, ako som čakal. Keď sme sa konečne vymotali z ostrova, zvolili sme trasu mimo diaľnice, lebo na mýtnych bránach boli podľa navigácie extrémne kolóny. Vybrali sme sa teda Jadranskou magistrálou a následne po ceste číslo 1. Trasu starými cestami môžem len odporúčať, užil som si serpentíny, výhľady, kaňony, obrovské kamenné prírodné výtvory, ale aj časť chudoby v porovnaní s prímorskými oblasťami s občasne viditeľnými následkami po Balkánskej vojne.
Plitvické jazerá sú známe na celom svete. Ide o terasovitú sústavu sladkovodných jazier prepojených kaskádami a vodopádmi. Oblasť národného parku Plitvické jazerá je od roku 1979 zaradená na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V podstate by ste mali vedieť, že existujú 2 vstupy, ktoré sú rozostúpené zhruba 3 km. My sme si vybrali Vstup 2, ale je to v podstate jedno, keďže medzi jednotlivými vstupmi premáva kyvadlová doprava. Celodenný lístok stál 40 eur na osobu. My sme prišli cca o 12.00, ale podľa lístka sme mohli vstúpiť až po 14.00. Celý park je zónovaný na oblasti. Odporúčam si teda stiahnuť aplikáciu do mobilu a riadiť sa ňou. My sme si vybrali trasu B, aby sme videli majestátny Veľký vodopád. A bol som veľmi rád, že sme k nemu schádzali dole kopcom. Môžete si vybrať aj inú trasu, ale potom šliapete do kopca a to nie je každému po chuti.
Od tohto skvostného prírodného výtvoru sme sa vybrali smerom k loďke. Žblnkotajúca voda mi robila radosť každý jeden krok a nevedel som, kam skôr pozerať. Bohužiaľ, na loďku sme si museli vystáť frontu. Na prvú sme sa nedostali, vzala nás až tá druhá. Po zážitku na loďke sme sa vybrali ešte na časti iných trás, ktoré boli blízko, keďže sme mali naozaj dosť času a chceli sme stihnúť vidieť čo najviac z toho, čo tu stvorila príroda. Možno sme spravili trochu chybu, podcenili sme počasie, lebo sme prišli skutočne naľahko.
Z ničoho nič totiž prišiel lejak a zároveň sa aj rapídne ochladilo. Bez pršiplášťov či inej ochrany pred dažďom sme zvolili ústup smerom k autu po trase, ktorou sme prišli. V národnom parku Plitvické jazerá sme spoločne strávili aj tak zhruba 6 hodín a rozhodne neľutujem ani jedno euro minuté na vstupné! Oplatí sa to aspoň raz v živote vidieť. Jediné, čo ma celú návštevu trápilo, bolo extrémne množstvo ľudí, išli sme po B-čkovej trase za sebou ako mravce. Skutočná pohoda nastala až na menej vyťažených krásnych zákutiach. Tam som si to skutočne užíval, až kým neprišiel spomenutý lejak. Ani ten mi nevadil, len pocit zimy, ktorý sa automaticky hlásil o slovo.
Cesta späť
V blízkosti Plitvických jazier sme prespali v hosťovskom dome v mestečku Korenica. Trafili sme vynikajúci štandard, vychádzalo to len o trochu drahšie, ako som dva mesiace dozadu platil v kempe v mestečku Senj. Maličké mestečko ponúka obyčajný štandard pre turistov. Čiže za mňa spokojnosť, lebo som po celodennom cestovaní a turistike mal konečne plné brucho.
Ráno sme už vyrazili smerom na Bratislavu. Pokračovali sme opäť cestou číslo 1. Večer som si všimol, že budeme míňať Veljun, o ktorom ste mohli čítať v reportáži o Gumbalkane. Jednoducho som sa na riečke Korana musel zastaviť a vykúpať sa. Po krátkom kúpaní v studenej vode, lebo v noci pršalo, sme sa presunuli v smere na župné mesto Karlovac, kde sme sa len najedli a natankovali. Mimochodom, už keď sme pri tankovaní, benzín v Chorvátsku vychádza zhruba o 20 centov lacnejšie ako u nás. Rozhodne však neodporúčam tankovať na poslednej pumpe na diaľnici pred maďarskými hranicami. Autá v nedeľu totiž stáli až po diaľnicu. Tiež si poriadne pozrite, aký benzín tankujete. Nie všetky stojany majú klasickú 95-ku, ale automaticky prémiovú. A tam cena vychádzala skoro 1,90 za liter. Aj ja som na jednej pumpe raz po dvihnutí položil pištoľ a išiel k inému stojanu.
Ceny
Je pravda, že sa ceny v Chorvátsku zvýšili, ceny za bežnú stravu v reštauráciách boli v rámci oblastí, ktoré sme navštívili, približne rovnaké. To znamená, že plus-mínus bolo to isté, bez ohľadu na to, či sme boli na ostrove Pag alebo v blízkosti Plitvických jazier. Bežné potraviny, z ktorých sme si navarili, vychádzali o niečo drahšie ako u nás, ale nie tak, aby vás to zruinovalo. A akú sme mali spotrebu? Dohromady sme najazdili 1 500 km a priemer bol 5,6 l/100. Avšak pri jazde chorvátskym vidiekom indikoval palubný počítač hodnotu 3,3 l/100 km, a to je fantázia.
Gumbalkan 2023 – Balkánske bláznovstvo alebo milión zážitkov, milión spomienok!