Hoci oficiálny názov tejto perly znie Republika Čierna Hora alebo ak chcete Montenegro, je nanajvýš pestrofarebná. Pestrofarebná prírodou, históriou, kultúrou, kulinárstvom, turistickými atrakciami… A čo je pre nás zanietených motoristov dôležité, pestrofarebná aj cestami.
Rozlohou 14 026 m2 patrí k najmenším krajinám Európy. Na porovnanie, je 3,5-krát menšia než Slovensko. K najmenším patrí aj počtom obyvateľstva – počíta zhruba 625 000 detí, mužov, žien a starcov. Je však plná prírodných krás, bohatá na kultúrne a historické dedičstvo a to ju robí jednou z najatraktívnejších turistických destinácií. V očiach Slovákov však zatiaľ nedocenenú. Ja som ju vďaka pozvaniu Mazdy navštívil druhý septembrový týždeň a poviem vám, lepší termín si ani neviem predstaviť. Počasie bolo príjemné, „oskar“ svietil a cez deň zohrial vzduch tesne pod 30 stupňov Celzia, po večeroch bolo okolo 24 – 26, pofukoval jemný vietor. Cez deň sa už nevaríte vo vlastnej šťave ako v letných horúčavách, ale večer ešte pokojne môžete ísť na krásne romantické prechádzky. Môžete sa prechádzať po pláži alebo po historkami opradených uličkách balkánskych miest. Môžete si sadnúť, či dokonca ľahnúť na slnkom vyhriate múriky či schodíky a čakať na padajúcu hviezdu. A keď som už spomenul more – veď väčšina ľudí ide na Balkán preň – aj ono bolo teplé. Osobne chodím do vody postupne a veľmi pomaly. Zvyčajne mi to zaberie aj 10 – 15 minút, kým sa celý ponorím. Počas spomínaného druhého septembrového týždňa však bola voda v Jadranskom mori taká príjemná, že som do nej doslova hupsol – trvalo mi to iba 3 minúty. Nuž a najkrajšie na tom termíne bolo, že na pláži už nebola hlava na hlave, po meste sa dalo prechádzať bez toho, aby ste sa obtierali o iných ľudí, v reštaurácii už nebolo treba čakať na stôl… Druhý septembrový týždeň už skrátka v meste nie je toľko turistov. Všade je väčší pokoj a cítiť to aj z domácich. Pritom všetky reštaurácie, cukrárne, kaviarničky, zmrzlinárne, pizzerie, ale aj malé obchodíky, kiosky so suvenírmi… sú ešte otvorené ako v sezóne. Jednoducho skvelá dovolenka. Ak nie ste viazaní na letné prázdniny detí, tak by som vám odporučil na budúci rok plánovať dovolenku do Čiernej Hory po sezóne – prvý, druhý alebo tretí septembrový týždeň.
Nebo na Zemi
Ja som však, pravdupovediac, tentoraz neprišiel do Čiernej Hory na dovolenku (uvidíme sa tu až na budúci rok, prídem na viac než len pár dní), ale na testovacie jazdy modelov Mazda. Pred dvoma rokmi som v tomto čase bol v Rumunsku na Transfagarasane s MX-5, vlani na Bajkalskom jazere na Sibíri s CX-5-kou, tentoraz hrala hlavnú úlohu inovovaná šestka, ale vo flotile boli aj CX-3, CX-5 a MX-5. Ani tentoraz si Mazda nevybrala Čiernu Horu náhodou. Čierna hora má totiž krásne cesty – myslím tým krásne vedením stopy aj kvalitou asfaltu. Čierna Hora je totiž z veľkej časti hornatá (najvyšší vrch – Zla Kolata – sa týči do výšky 2 534 m n. m., ďalších 21 vrcholov má výšku cez 2 200 metrov) a tomu zodpovedá aj trasovanie ciest. Tie sa kľukatia doprava a doľava, stúpajú a klesajú, ovínajú sa okolo úpätí hôr, sú do nich doslova vytesané, inokedy zasa pretínajú chrbát nejakého toho masívu či vyvreniny. A k tomu si predstavte také krásne scenérie, až človeku padá sánka. Jednoducho je to automobilové a motorkárske nebo na Zemi.
Jednou z najznámejších ciest je cesta do Kotoru, ktorá má 25 vláseniek, pričom každá z nich vás otočí o 180 °. Samotná cesta nemá všade ani šírku dvoch áut a ak áno, tak len tak-tak. Uhýba sa ten, kto je bližšie k hore, ale niektorí miestni jazdia ako Fitipaldi a ani vtedy, keď sú bližšie k hore, nemajú veľkú ochotu spomaliť. Dodávam, že ide o záverečnú časť cesty P1 v smere od mesta Cetinje. Samotný Kotor bol po stáročia mestom námorníkov a obchodníkov z rôznych kútov sveta. Dodnes tu stojí deväť palácov a množstvo kostolov. Najvýznamnejšou a zároveň najpôsobivejšou pamiatkou sú masívne obranné múry, ktoré obklopujú mesto od mora až na vrchol Svätého Ivana. Boli postavené v období medzi 9. a 18. storočím, majú dĺžku 4,5 km a výšku až 20 metrov. Keď sa vydáte popri múroch a prekonáte nespočetné množstvo schodov, dostanete sa ku pevnosti v nadmorskej výške 260 metrov, odkiaľ je úchvatný výhľad na mesto aj na Kotorský záliv. Mimochodom, múr je v noci osvetlený a pôsobí úchvatne. Celé mesto je zapísané ako kultúrne dedičstvo v UNESCO. Mesto však nežije len z histórie a históriou, ale aj festivalmi, oslavami, karnevalmi, koncertmi a hudobnými a kultúrnymi podujatiami.
Keď sa vrátim k cestám, musím otvorene povedať, že nie všetky sú ako z rozprávky a Mazda sa im vôbec nevyhýbala. Naopak, akoby ich vyhľadávala a chcela na nich ukázať kvality svojho podvozka. Ono totiž nie je ťažké držať stopu po hladkom asfalte, ale udržať auto na ceste v zákrute s nerovnosťami. A v tom je nová šestka parádna. A v súvislosti s podvozkom musím zdôrazniť ešte jednu vec – G-Vectoring Control, vďaka ktorému tie stovky najazdených kilometrov neboli vôbec únavné. Systém odbremeňuje vodiča od malých korekcií volantom, ktoré ho postupne a potajomky nebadateľne uberajú o energiu.
Pokuty na pošte
Na cestách v Čiernej Hore si dávajte pozor na rýchlosť. Tam, kde je z nejakého dôvodu obmedzená, totiž často merajú policajti. Pokuty nie sú vysoké (za 19 km/h navyše vyrubili jednému z účastníkov prezentácie 34 eur), ale sú s nimi spojené patálie. Policajti totiž nemôžu prijať hotovosť a ani kartou u nich nemôžete zaplatiť. Vypíšu vám šek, ktorý musíte zaplatiť na pošte. Ibaže dovtedy vám vezmú nejaký doklad (v tomto prípade to bol občiansky preukaz) a ten vám vrátia na príslušnom policajnom oddelení až vtedy, keď prinesiete doklad o zaplatení pokuty.
Bašty histórie
Keď chce človek precítiť ducha minulých čias, mal by navštíviť mesto Budva. Je jedným z najstarších miest na jadranskom pobreží. Prvé záznamy ho spomínajú už vo štvrtom storočí pred Kristom. V Budve sa vystriedalo niekoľko národov – postupne jej vládli Gréci, Rimania, Byzanci, Benátčania, Osmani, Francúzi, Rakúšania. Všetky tieto národy Budve síce viac či menej tvrdou rukou vládli, ale pritom mali na zreteli jej rozkvet. Jedine Arabi boli iní, tí ju v roku 831 vyplienili a zničili. Mesto sa však našťastie dokázalo postaviť na nohy. Z dávnych čias sa zachovali dve mestské brány – jedna pevninská a jedna morská – cez ktoré museli prejsť všetci návštevníci mesta. Oproti starému mestu leží Ostrov svätého Mikuláša so zrúcaninou kostola.
Ďalšou baštou histórie je obec Sveti Stefan s hradbami postavenými na ochranu voči tureckým útokom. Pôvodne to bol malý skalnatý ostrovček, na ktorom si v 15. storočí rod Paštrovičovcov postavil zopár rybárskych domčekov. Domčekov pribúdalo, až sa celý ostrov prakticky zaplnil a vznikla vlastne akási osada. Aby sa uchránili pred útokmi Turkov a pirátov, tak okolo celého ostrova vybudovali hradby. Samotný ostrov Sveti Stefan dostal svoje meno po najstaršej zachovanej stavbe na ostrove. Tá stojí uprostred ostrova na najvyššom mieste. Dnes je celý ostrov jedným superluxusným hotelovým mestečkom, ktorý vyhľadávajú majetní ľudia a celebrity z celého sveta. Ostrov je s pevninou spojený niekoľko desiatok metrov dlhým chodníkom na umelom násype a tento chodník je vlastne stopkou pre obyčajných smrteľníkov. Ak sa chcete dostať do mestečka, musíte sa tam ubytovať alebo zaplatiť vstupné.
My sme bývali v podobne prepychovom, ale oveľa dostupnejšom hoteli – päťhviezdičkovom Maestral Resort & Casino s nádhernou plážou, vynikajúcim wellnessom a skvelými službami.
Krik do priepasti
Čierna Hora je rajom nielen pre tých, ktorí chcú ležať na pláži, ale aj pre tých, ktorí vyhľadávajú adrenalín. Rafting, horolezectvo, cyklistika… V zime aj lyžovanie… Každý si tu nájde to svoje. Ja som sa spustil po lane ponad priepasť Tara – najhlbšiu priepasť nielen v Čiernej Hore, ale na celom starom kontinente. Vo svojej najväčšej hĺbke má zhruba 1 300 metrov, lano však, pochopiteľne, nie je v takej výške.
Víno a kulinárstvo
Keď je človek v zahraničí, určite by nemal žiť na pizze alebo McDonalde a rozhodne by si v žiadnom prípade nemal pýtať vyprážaný syr s hranolkami. Mal by vyskúšať miestne špeciality. Vo všetkých jadranských krajinách robia čerstvé a vynikajúce „ligne na žaru“, teda pečené kalamáre. Kulinárskou špecialitou Čiernej Hory je Njeguski steak – teľací alebo bravčový steak preložený jemným syrom a obalený v lokálnej šunke prošuto Njegusi. Ako príloha sa podávajú pečené zemiaky alebo v alobale varený zemiak zaliaty smotanovým dresingom a k tomu, samozrejme, čerstvá zelenina.
Čierna Hora je známa aj produkciou kvalitného vína, najmä červeného. Nás Mazda zaviedla do najznámejšieho miestneho vinárstva – Plantaže. Ide vlastne o najväčšie vinárstvo v Európe, ktoré pracuje výhradne s hroznom z vlastných viníc a ktoré sú navyše sústredené na jednom mieste. Na rozlohe približne 2 300 hektárov je vyše 11,5 milióna koreňov viniča. Ročne vyprodukujú 70 miliónov fliaš vína. Z celkovo 28 typov je 70 percent červených a zvyšných 30 bielych. Okrem toho vyrábajú aj niekoľko druhov brandy. Firma má okolo 700 stálych zamestnancov, v čase zberu hrozna tento počet rozširujú o ďalších zhruba 1 300 brigádnikov. A to, ako nám predstavitelia spoločnosti povedali vôbec nie je ľahké. Veď si len uvedomme, že celá krajina má iba 625 00 obyvateľov. Niektoré z vín sme mohli degustovať aj my priamo v najväčšej pivnici Plantaže. Tá je vytesaná do hory, na dĺžku má 375 metrov, vstupné brány z oboch strán a v časoch komunizmu slúžila ako úkryt pre 26 vojenských stíhačiek, ktoré však nikdy neboli nasadené do ostrého boja. Dodnes je zachovaná aj vojenská pristávacia dráha pretínajúca vinicu. Podľa legendy malo prísť k prvému ostrému nasadeniu jednej zo stíhačiek v roku 1989, ale keď ju vyzbrojovali, tak došlo k výbuchu a postupne sa vznietilo všetkých 26 stíhačiek. Dnes je pivnica plná sudov a fľašiek, ale je tu aj firemný archív s najcennejšími vínami a brandy. Konajú sa tu firemné akcie, degustácie vína atď. Na vojenskú minulosť poukazuje iba bočná miestnosť, kde sa pôvodne radili velitelia a hodnostári. Tam sú zachované dobové artefakty. Vráťme sa však k pravde a tá je – ako hovorí ľudová múdrosť – vo víne. Odrody, ktoré sme degustovali, boli vážne výborné, najmä tie červené.
Ak ste vyznávačom trochu ostrejšieho, tak národným aperitívom alebo „šlaftrunkom“ v Čiernej Hore je Rakia – pálenka z ovocia. Je silná a zahreje, ale zároveň je jemná, nezoškriabe vám z hrdla chuťové poháriky. Má zhruba 40 % alkoholu. Za ten obsah alkoholu však neručím, ten sa totiž môže líšiť od toho, kto ju páli. Domáci ju majú radi silnejšiu – vraj až do 60 %.
Veľká vďaka
Na záver mi neostáva nič iné, len opäť poďakovať Mazde za skvelé zážitky a tiež za skvelé auto. Teším sa na to, čo vymyslia na budúci rok. A vám vrelo odporúčam, aby ste niekedy prešli Chorvátsko a zašli až do Čiernej Hory.
Text: Peter Varga, foto: autor a archív