Bratislava stojí pred najväčšou rozkopávkou za éry samostatného Slovenska. V súvislosti s naším predsedníctvom v Rade Európskej únie sa totiž v nasledujúcich dňoch začne najväčšia rekonštrukcia ciest za ostatné desaťročia.
Nejde pritom o plátania, na aké sme zvyknutí, ale o komplexnú opravu povrchu celých úsekov, dokonca ulíc. Spomeňme Rožňavskú cestu v úseku od Zlatých pieskov až po križovatku s Bajkalskou ulicou, Vajnorskú cestu v úseku od Tomášikovej po Bajkalskú, Štefánikovú, Staromestskú, Nábrežie arm. gen. L. Svobodu. Do konca júna sa má nanovo vyasfaltovať dovedna 37 kilometrov ciest. Okrem toho sa majú opraviť aj niektoré verejné priestory, chodníky a priechody pre chodcov. Celý tento špás má stáť 11,5 milióna eur, z toho 3,5 milióna dodá radnica z vlastných zdrojov, zvyšných 8 miliónov poskytne vláda. Po 44 rokoch existencie sa veľkej rekonštrukcie dočká aj exponovaný Most SNP, avšak až v druhej fáze – v priebehu letných prázdnin, keď bude bratislavská doprava voľnejšia. Bratislavu teda čakajú perné dni, týždne a mesiace. Doprava bude na kolenách.
Som nesmierne rád, že sa opraví aspoň tých zopár úsekov, zároveň sa však pýtam, prečo iba tieto. Prečo iba tie cesty, po ktorých sa budú premávať európski mocnári? My ostatní, bežní Bratislavčania a ostatní Slováci, ktorí denne jazdíme po bratislavských cestách, si to nezaslúžime? Neplatíme do štátnej kasičky dosť? A netýka sa to len Bratislavy. Celé Slovensko si pýta (a zaslúži) komplexnú rekonštrukciu ciest, veď jazdiť po našich rozbitých cestách je doslova „o hubu“. Okrem toho, že si ničíme autá (tlmiče, čapy, pneumatiky, disky kolies, a v konečnom dôsledku ten tankodróm, ktorý sa oficiálne volá cesta, neprospieva ani karosérii našich áut) a naše nervy, neraz vznikajú aj kolízne situácie. A bohvie koľko dopravných nehôd sa stalo kvôli tomu, že sa niekto chcel vyhnúť výtlku na ceste alebo inému poškodeniu vozovky.
Automobilový priemysel je u nás obrovský fenomén. Sme veľmoc v počte áut vyrobených na obyvateľa, máme tu tri veľké výrobné závody (a štvrtá značka je na ceste), okrem toho u nás pôsobí množstvo väčších či menších subdodávateľských firiem pre automobilový priemysel, máme obrovskú rafinériu, motorista platí na každom rohu, a predsa… Naše cesty vyzerajú ako ementál alebo ešte presnejšie, ako po bombardovaní. A žiaľ z roka na rok je to horšie a horšie. Kedy sa z tých peňazí, ktoré automobilový priemysel ako taký odvádza štátu, vráti adekvátna časť motoristom, teda do ciest, dopravných značení, semaforov, priechodov pre chodcov, parkovísk…?
Peter Varga, výkonný šéfredaktor
Odoslaním vyjadrujete súhlas s podmienkami Ochrany osobných údajov