Reportáž: Glocknerkönig 2022

Pred dvoma rokmi som sa chystal na cyklistické preteky Glockerkönig, ale covid to zariadil inak. Preteky sa zrušili, hranice zatvorili… Ja som sa však vynašiel a s autom, ktoré som mal na spomínané preteky požičané – Opel Zafira Life – som sa vybral na Liptov, kde som si dal za cieľ našliapať rovnaký počet výškových metrov, ako by to bolo na Glocknerkönige. Prichádzajúca búrka ma však predčasne zahnala späť na chatu a k výzve 1 694 výškových metrov mi chýbalo 61 metrov.

Kráľ 2022

Po dvoch rokoch prestávky vynútenej covidom sa ikonické preteky pre amatérov vrátili na epickú cestu Grossglockner-hochalpenstrasse a vrátil som sa aj ja. Mimochodom, bol to jubilejný 25. ročník a na štartovej čiare nás bolo zhruba 2 000 cyklistov. Znova som začínal zo zadných radov, pretože som sa chcel vyhnúť prípadným hromadným pádom, ku ktorým v takýchto súťažiach dochádza často a v skutočnosti, kým som sa dostal na štartovú čiaru, ubehlo pekných pár minút. Napriek tomu, že som už aj dlhší čas pred pretekmi bol vyťažený, a teda som nemal toľko času na tréning a prípravu, ako by som chcel a potreboval, tak sa mi v prvej časti šlo až prekvapivo dobre. Hovoril som si, že to budem mať hlboko pod 3 hodiny, čo je na moje pomery a na pomery netrénovaného cyklistu super výsledok. Ibaže potom, keď sa cesta vyšplhala ponad stromy a pred nami sa otvorili scenérie, niekto – nejaký neprajnícky hajzlík – zapol všetky ventilátory, čo v Rakúsku našiel, a nasmeroval ich proti nám. Spojenie extrémne silného protivetra a dvanásťpercentného stúpania urobilo z beztak náročných pretekov doslova cyklistické galeje. Pre mnohých to bolo nad ich sily. Zosadli a tlačili. Ja nie… A hoci moja rýchlosť nebola oveľa vyššia než ich, vydržal som v pedáloch. Povedal som si, že keď zosadnem, tak to bude znamenať, že som kopec nezdolal a aj keby som neskôr vysadol, tak súťaž nemôžem považovať za dokončenú.

Cieľovú čiaru som pretínal, keď časomiera ukazovala čas 3 hodiny 6 minút a 5 sekúnd, pričom na Michaela Spöglera – absolútneho  víťaza v kategórii Classic –  som stratil 1:48:14,6 hod. Keďže ide o čas gun-to-finish, teda od výstrelu štartovacej pištole po prekročenie cieľovej čiary a kým som preťal štartovú čiaru, ubehlo zhruba 6 minút, tak si môžem povedať, že som súťaž zvládol za zhruba 3 hodiny čistého času jazdy. Dodávam, že dĺžka trasy v kategórii Classic je iba 27,83 km, no po prvých zhruba 10 kilometroch jazdy po rovinke, resp. s minimálnym stúpaním cesta začne strmo stúpať, prakticky neustále šliapete do 10-, 11-, ale  väčšinou až do 12-percentného stúpania.

Vyzdvihnúť musím fantastickú organizáciu – počnúc značením organizačných stanov, toaliet, koridorov pre jednotlivé kategórie súťaže na štarte, cez dobre pripravenú a rýchlu registráciu až po služby – napríklad si deň pred pretekmi alebo skoro ráno môžete zbaliť oblečenie na prezlečenie a vyvezú vám ho do cieľa. Pri teplote pod 10 stupňov a silnom vetre, ktoré vládli v cieli, bola táto služba veľmi vítaná. Ďalšou vítanou službou je servis bicykla priamo počas súťaže v prípade technických problémov. Samozrejmosťou sú stánky s vecami pre cyklistov, zábava…

Následujúca 1 z 14 Ďalšia

„Všehochuť“

Keď už človek prejde za súťažou toľké kilometre a je v takom nádhernom prostredí, bola by škoda to nevyužiť. Bolo teda celkom logické, že si preteky spojím s dovolenkou. Prvý deň – v predvečer súťaže – sme si s priateľkou našli ubytovanie priamo v dedine Bruck an der Grossglocknerstrasse, odkiaľ štartovala súťaž. No potom sme sa presunuli na druhú stranu horského priechodu, do dedinky Heiligenblut am Grossglockner, ktoré je priamo pod južnou bránou ikonickej cesty. Je to miesto, kam chodievame častejšie a to hneď z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je, že si zvyknem „dávať výšľap bicyklom“ na Grossglockner-hochalpenstrasse z tejto strany – buď na vyhliadku Kaiser Franz Josefs Höhe alebo na Fuschertörl, prípadne na obe. Z južnej strany je ten výšľap ešte náročnejší, stúpanie dosahuje miestami 16 percent. Druhým zasa, že Heiligenblut je relatívne pokojná dedinka a zároveň brána, odkiaľ máte výborné možnosti na všetky možné dovolenkové aktivity najrôznejšieho stupňa náročnosti. Môžete sa vybrať na ľahkú turistiku s deťmi, stredne náročnú aj náročnú vysokohorskú s horským sprievodcom. My sme si s priateľkou dali stredne náročnú. Pôvodný plán bol, že sa vyvezieme autom na Grossglockner-hochalpenstrasse ku Glocknerhausu a odtiaľ pôjdeme pešo ku kaplnke Bricciuskapelle, vrátime sa k autu a zvezieme sa dole do dediny. Namiesto toho sme zišli pešo až do dediny a ja som sa potom vybral bicyklom späť po auto. Z Heiligenblutu sa však môžete vyviezť na spomínaný priechod autobusom a ísť pešo do dediny, alebo ísť pešo z dediny a zviezť sa potom autobusom do dediny. Akurát si musíte dobre naplánovať čas, pretože autobusy nechodia často.

Nechýbajú ferraty rôznej náročnosti – jedna z nich je dokonca priamo na kraji dediny. Na dosah ruky máte niekoľko zámkov a hradov, ktoré môžete navštíviť. Z blízkeho mesta Lienz vychádza najdlhší splav. Keď sa vrátite späť na druhú stranu kopca, v jazere pri Zell am See sa môžete okúpať, požičať si loďku… Samozrejmosťou sú cyklotrasy – opäť rôznej dĺžky a náročnosti. V Intesporte priamo v dedine sme si aj my požičali e-bajky a vyšliapali k vodnej nádrži Zirmsee. Bola síce kosa ako v ruskom filme (ó, pardon, ruské filmy sú teraz zakázané) – pretože fúkal silný studený vietor, no tie výhľady stáli za to. Musím povedať, že ani na e-bajku vám tie výhľady kopec nedaruje, ale si za ne musíte zamakať. Na obyčajnom horskom bicykli je to fuška, po ktorej si zaslúžite odmenu – lepeňák, fidorku či horalku a keď ste masochista a nosíte ťažké veci, tak aj pivko.

Jeden deň sme sa zastavili aj v múzeu priamo na vyhliadke Kaiser Franz Josefs Höhe, ktorá ma zaujala expozíciou venovanou Trabantu. Vedeli ste napríklad, že v tých časoch musel každý Trabant pred výjazdom na Grossglockner-hochalpenstrasse absolvovať technickú kontrolu a keď neprešiel, tak mal majiteľ smolu? Jednoducho ho otočili, a bolo jedno, z akej diaľky sem prišiel. Dvojtakt totiž nemal motorovú brzdu. Aj takúto kuriozitu sa dozviete v múzeu.

Následujúca 1 z 52 Ďalšia

Priateľ na cesty

Spoločníka na cestu tam, ale aj na výlety po okolí nám robil Opel Zafira Life v podobnej konfigurácii ako pred dvoma rokmi na Liptove – karoséria L, teda dlhý rázvor osí náprav a dlhý zadný previs; konfigurácia sedadiel 2+2+3, pričom dve sedadlá v prostrednom rade sme mohli otočiť do protismeru a s výklopným stolíkom sme si mohli urobiť z auta jedáleň; pod kapotou sme mali dvojlitrový diesel s výkonom 130 kW a osemstupňový automat. A musím povedať, že bol veľmi príjemným spoločníkom. Na jednej strane bolo auto skutočne luxusne vybavené, sedadlá boli potiahnuté kožou a atmosféru na palube ďalej spríjemňovalo strešné okno s úložným priestorom a výduchmi klimatizácie pod panoramatickou strechou. Veľmi dobre sme využili aj 230 V konektor, z ktorého sme napájali chladiaci box, kde sme mali čo-to pod zub a nápoje. Na druhej strane je Zafira Life aj po mechanickej stránke veľmi príjemné auto. Podvozok je dobre vyvážený, veľmi účinne filtruje prenos nerovností do karosérie; karoséria je tuhá, takže vás neotravuje vŕzganie dverí či pukanie plastov; motor je tichý a automatická prevodovka radí adekvátne charakteristike motora – nepodtáča ho. V strmých stúpaniach sa zasa ukázal výkon 130 kW sme a ukázal sa aj na diaľnici, keď auto udržalo rýchlosť aj v stúpaniach bez toho, aby prevodovka podraďovala. Chválim obrovskú priestorovú ponuku verzie L. Šli sme v takom období, keď sme nevedeli, či bude teplo a či zima, či bude slnko a či dážď… Predpoveď počasia hlásila tak aj onak, a tak sme si brali všetko – oblečenie na všetky možné alternatívy plus môj bicykel a s veľkou rezervou sme to všetko vmestili do auta.

Následujúca 1 z 52 Ďalšia

Budúci rok bude Glocknerkönig 4. júna 2023 a ja sa naň už teraz teším. Príďte aj vy, dajte nám prostredníctvom sociálnych sietí vedieť a môžeme si urobiť takú malú internú súťaž.