Okolie rakúskej dedinky Heiligenblut am Grossglockner veľmi dobre poznám, už roky tam chodievam na dovolenku. Chodievam tam, pretože si tam „dávam“ ikonický horský priechod na bicykli, ale tiež pretože užšie, resp. širšie okolie poskytuje nepreberné množstvo aktivít. A chodievam tam aj na motorke, resp. keď si robím väčší mototrip, vždy doň zaraďujem aj spomínaný priechod Grossglockner Hochalpenstrasse. Ale doposiaľ som tam bol vždy iba v lete. Až teraz som tam zavítal v zime, konkrétne v tretí januárový týždeň.
Priechod Grossglockner Hochalpenstrasse, ktorý v lete využívame, je v zimnom období zatvorený, takže sme museli ísť spodom, ale google navigácia to vie a vedela to aj navigácia v našom Ssangyongu Rexton, s ktorým sme sa vybrali na dovolenku. Z Bratislavy je to necelých 500 km, veľká časť po diaľnici a v Rextone nám tie kilometre ubehli veľmi príjemne.
Bodaj by aj nie, keď mal veľké a dobre tvarované sedadlá – navyše vyhrievané a ventilované, veľa priestoru vpredu aj vzadu, plus obrovský kufor, kvalitnú audiosústavu, silný a tichý motor, samozrejme automatickú prevodovku, príjemný komfortný podvozok… A práve podvozok by som vyzdvihol, pretože aj na veľmi zlých cestách sa správal absolútne presvedčivo. Verte-neverte aj Rakúšania vedia mať také slovenské cesty.
Priamo v Heiligenblute a jeho okolí je nepreberné množstvo ubytovaní, je len na vás, či si vyberiete hotelové alebo apartmánové ubytovanie a koľko ste ochotní zaplatiť. Ceny sa pohybujú od niečo vyše 100 eur za noc pre dve osoby. My sme sa ubytovali v jednom z rodinných apartmánových domov v Apriachu. Za prijateľnú cenu sme dostali pravú atmosféru drevenice, avšak s plným vybavením pre rodinnú dovolenku – chladnička s mrazničkou, varná doska s rúrou, mikrovlnka a dokonca aj umývačka riadu. A v kúpeľni nechýbali vaňa, sprchový kút, ani práčka…
Romantika sa nekoná
Keď sme s priateľkou v lete plánovali zimnú dovolenku, čakali sme, že tam bude kopec snehu, až toľko, že cesty budú vytesané do snežných mantinelov…. Všetko bude panensky biele, stromy a strechy domov budú posypané hrubou vrstvou snehu, spod podstreší domov bude svietiť milión maličkých svetielok. Skrátka, že to tam bude ako z pohľadníc, propagačných materiálov cestovných agentúr alebo pre mladších ako z Instagramu – že to tam bude až gýčové. Obvykle tu totiž niekedy v novembri – decembri nasype snehu a rozprávková idylka tam vládne až do konca sezóny. Z vlastnej skúseností viem, že v horných sekciách spomínaného horského priechodu bývajú okolo ciest snežné mantinely ešte aj v júni. Tohtoročná realita však bola celkom iná. Lúky, lesy a stráne smutne zízali jeseňou, prakticky nikde ani štipka snehu… A aj na najvyšších štítoch bol sneh striedmo. Skrátka žiadna zimná romantika sa nekonala.
„Ferrari“ červená
Celkom iná situácia však bola na zjazdovkách, tie boli pripravené na sto percent – samozrejme, s umelým snehom. Auto sme zaparkovali v Heiligenblute na kraji cesty, kúsok od stanice lanovky. Môžete však využiť aj skibusy, ktoré zbierajú lyžiarov z okolia, no z Apriachu, kde sme boli ubytovaní, nie. Na takých úzkych cestách a na takých tesných vracákoch, aké vedú do Apriachu, totiž žiaden autobus nemá šancu prejsť, iba ak nejaký mikrobus pre pár ľudí, ale také niečo sa zasa zrejme neoplatí prevádzkovať. Mimochodom, zóna, kde sme parkovali, je v lete spoplatnená, v zime je však parkovací automat zakrytý a parkovanie je bezplatné. Lanovkou sme sa vyviezli na medzistanicu Rossbach vo výške 1 754 m n. m., kde sa začína hlavná časť strediska a kde sa lyžiarske stredisko rozvetvuje. Tam sme prestúpili na ďalšiu lanovku a vyviezli sme sa na hornú stanicu Schareck, ktorá je vo výške 2 604 m n. m. Trocha sme sa ešte pokochali výhľadom, utiahli sme si lyžiarky, zacvakli lyže a hor sa dole kopcom. Lyžovačka sa mohla začať. A musím povedať, že to bola lyžovačka ako prasa – dokonale upravené zjazdovky a svahy totálne ľudoprázdne, skutočne len kde-tu nejaký lyžiar. Ani raz som nečakal v rade na lanovku, prešiel som turniketom a nastupoval do lanovky, dokonca som bol v kabínke zakaždým sám, resp. s priateľkou.
Obed sme si dali v reštaurácii priamo na Scharecku vo výške 2 604 m n. m., presnejšie povedané pri stoloch pod holým nebom, na kraji sedla, priamo nad zjazdovkou. Hrejivé lúče slnka, Grossglockner a úchvatná panoráma nám vytvárali dokonalú atmosféru. Podobne ako celé stredisko, tak aj reštaurácia má svoj pokoj, žiadna dunivá diskohudba či rakúske jódlovačky vás nebudú atakovať a ani v čase obeda to tam nebola „masovka“. Skutočný pokoj a spojenie s horami. Ani sme sa nestihli zložiť a už bola pri nás obsluha – áno, pochopili ste správne, chodí aj k vonkajším stolom a je veľmi milá. Ja som si dal falošný wiener schnitzel, teda bravčový rezeň, za 18,50, priateľka zasa krídelká s hranolkami za 11,50 a jablková alebo tvarohová štrúdľa so šľahačkou stála 6,30. To sú také isté ceny ako dole v dedine, žiadna vysokohorská prirážka. V stredisku je niekoľko ďalších štýlových reštaurácií, kde si môžete dať niečo pod zub alebo čajík či jägermeistra na posilnenie ducha.
Po obede pokračovala lyžovačka a musím povedať, že vzhľadom na malú početnosť lyžiarov ani ku koncu dňa neboli zjazdovky plné bubnov. Stredisko ponúka až 55 kilometrov zjazdoviek, väčšina z nich je červených, teda stredne ťažkej náročnosti a zopár modrých, takže si tu prídu na svoje aj menej zdatní lyžiari a svoje si nájdu aj úplní začiatočníci. O to viac, že stredisko nie je preplnené lyžiarmi a zjazdovky sú v prevažnej miere stredne široké. Avšak pravdu povediac, tie zjazdovky sú strmšie, takže ja by som ich hodnotil ako rýchle – „Ferrari“ červené. Ani pre skúsených lyžiarov to preto nebude nuda. Mimochodom, väčšina zjazdoviek je až nad úrovňou stromov a pre vás to znamená, že väčšinu času máte pred očami nádhernú panorámu okolitých štítov, môžete teda robiť fotky a videá na Instagram ostošesť. Zo staníc Schareck a Hochfleiss sa vám naskytne pohľad nielen na Grossglockner, ktorý je so svojou výškou 3 798 m najvyšším štítom Rakúska a považuje sa za „strechu“ Rakúska, ale na viac ako 40 trojtisícoviek. Jediné, na čo si dajte pozor, je, aby ste stihli poslednú lanovku dole, pretože zo stanice Rossbach síce môžete zlyžovať do Heiligenblutu „po červenej“, no má niekoľko úsekov, ktoré by som pokojne označil za čiernu.
Na milovníkov freeridu tu čaká 6 prírodných freeridových sektorov, to znamená, že nejde o umelo upravené trasy, ale o skutočný freeride vo voľnej prírode. Daňou za túto slobodu a adrenalínový zážitok je, že freeridová časť nie je nijako zabezpečená a, samozrejme, je závislá od prírodného snehu.
Unikátnosťou strediska je tunelová kabínková lanovka, ktorá premáva zo stanice Rossbach a ktorá vás popod jednu z dvoch hlavných zjazdoviek prepraví do údolia susedného svahu ku stanici Fleissalm. Preto aj napriek tomu, že prekonáte vyše 1,5 kilometra, nastúpte iba 57 výškových metrov.
Nám sa do Rextonu zmestili aj lyže, no keď sa do vášho auta nezmestia a nechcete brať strešný box, tak si lyže alebo snowboardy môžete požičať v obchode Intersport, ktorý sa nachádza na námestí Heiligenblutu. Najlepšie urobíte, keď si ich rezervujete dopredu online.
Skutočný oddych
Heiligenblut, samozrejme, nie je len o lyžovaní, užijete si tam bežkovanie, zimnú turistiku, korčuľovanie na prírodnom klzisku, sánkovanie, jazdu na saniach v konskom záprahu, ale najmä si užijete pokoj a príjemnú atmosféru, pretože dedinka má svoje genius loci – ani v top sezóne nie je preplnená turistami. Je to miesto, kde si skutočne oddýchnete.
Dôležité info:
- Vzdialenosť z Bratislavy: 485 km
- Stredisko otvorené denne od 09.00 do 16.00 hod.
- 55 km zjazdoviek, väčšinou červených, niekoľko modrých
- 6 freeride sektorov s celkovou rozlohou 1 500 hektárov
- 11 lanoviek a vlekov, vrátane jedného unikátneho „tunnelbahnu“
- Najvyšší bod Hochfleiss – 2 902 m n. m.
- Denný skipas pre dospelého 42,5 eur, na päť dní 202 eur