Dnes už bude mať máloktorý fotograf také šťastie, aké mal v úvode spomínaný fotograf. Duncan, rodák z Kansas City totiž fotil s veľkou vášňou superšportový model 300 SL v uliciach Sindelfingenu. Teda fotil „jeho dušu” lebo seriál fotografií sa vyznačoval iba schválne rozmazanými fotografiami, ktoré ilustrovali rýchlosť tohto športiaku s dohora otvárajúcimi sa dverami. Neskôr nafotil aj testovanie prototypu roadstera 300 SL v Alpách. Ako odmenu za jeho prácu mu jeden kus fabrika v roku 1956 darovala. Vyznačoval sa neradičným čiernym lakovaním, vďaka, ktorému si vyslúžil prezývku Black Torpedo, po slovensky Čierne torpédo.
Slávny fotograf svoje auto denne používal a najazdil na ňom dovedna 450.000 kilometrov v priebehu 40 rokov. Po najazdení 300 000 kilometrov automobil skontrolovali vo fabrike amechanici skonštatovali, že ani po toľkých kilometroch nejavilo auto známky opotrebenia.
V roku 1959 s ním absolvoval trasu z juhu Francúzska do ruskej metropoly Moskva. Jeho auto pôsobilo ako magnet na oči nielen bežných Rusov, ale aj samotného politbira. Jeho pobyt v Rusku bol úplne bezproblémový, po návrate do Cannes sa s vychýreným ruským kaviárom podelil so svojím osobným priateľom Pablom Picassom. Jeho mimochodom Douglas často fotil vo svojom Mercedese.
Naopak počas fotoreportáže z natáčania filmu Vzdialený most (A bridge too far) v roku 1976 mu v holandskom Haarleme ukradli. Auto zmizlo bez stopy a nedarilo sa ho nájsť ani polícii. Až po kontaktovaní „mafie” a zaplatení 12 000 švajčiarskych frankov výkupného ho zlodeji vrátili jeho majiteľovi. Poumývané a dotankované, dokonca na zadnom sedadle si fotograf našiel aj svoj trenčkot, ktorý bol nielen vypratý, ale aj vyžehlený.
Koniec príbehu je rovnako zaujímavý ako jeho začiatok. V roku 1996 ho Douglas Duncan daroval synovi slávneho maliara Picassa, Claudeovi Picassovi, ktorý bol známy automobilový nadšenec a zberateľ. Ten ho dodnes používa a auto je stále pojazdné a vo vynikajúcom stave aj napriek tomu, že zatiaľ ho nik nereštauroval. Svoj sexepíl si zachoval dodnes.