Kým v prvej časti som sa venoval téme vyplývajúcich z petície, a to zvýšeniu počtu stacionárnych radarov (vyslovujem ostrý nesúhlas), tak rovnakú teóriu razíme v redakcii aj pri povinnom odstupe 1,5 m pre cyklistov – takže opäť ostrý nesúhlas. Tým, že táto malá skupinka „náhodou“ natrafila na podporu Ministerstva dopravy SR (Sme rodina) a Ministerstva školstva SR (Sas) asi nebude žiadna náhoda a tak už kujú návrh novely zákona…
L.Ď. Nicholsonová + Cyklokoalícia – Petícia za viac statických radarov má už tisícky podpisov!
V návrhu novely majú figurovať 2 hodnoty. 1 a 1,5 metra. Bočný odstup 1 meter tak stačí zachovať pre cyklistu v obci a o 1,5 metra bude treba ponechať mimo obce. Tento odstup by zároveň mal zabezpečiť bezpečnosť všetkých účastníkov cestnej premávky. Ako čítate, mal. Realita? Nestane sa tak, lebo tento odstup bude nutné nutné zachovávať aj s ohľadom na bezpečnosť protiidúcich vozidiel a iných účastníkov cestnej premávky. Pod návrh zákona sa podpísal poslanec a „expert“ pre oblasť dopravy pán Miloš Svrček (Sme rodina). Akosi mi pri čítaní životopisu chýba nejaké vzdelanie v odbore spojenom s dopravou, ale budíš… Ale aby som bol objektívny, tak v rokoch 2011 – 2016 pracoval ako riaditeľ odboru sekcii cestnej dopravy Ministerstva dopravy SR (už ako 28 ročný riaditeľ odboru).
Svrček sa na vyjadril nasledovne: “Veta o dodržiavaní bočného odstupu sa dopĺňa o základné kritériá dostatočnosti bočného odstupu, ktoré v súčasnosti vyplývajú len zo všeobecných pravidiel. Bočný odstup teda závisí najmä od rýchlosti (iný odstup sa vyžaduje pri rýchlosti 30 km/h a iný pri rýchlosti 90 km/h), vozidiel (je rozdiel, ak motocyklista predbieha osobné vozidlo a je rozdiel, ak kamión predbieha cyklistu), poveternostných podmienok (slnečné počasie vs. hmla, poľadovica, mokro) a od stavu a povahy vozovky (je rozdiel predbiehať na dvojpruhovej smerovo rozdelenej vozovke a na úzkej ceste s rozbitou krajnicou). Výslovné uvedenie týchto základných kritérií bočného odstupu zlepší povedomie vodičov o tomto dôležitom aspekte predbiehania, čím môže napomôcť zvýšeniu bezpečnosť cestnej premávky. Tento minimálny odstup nie je obligatórny. Znamená to, že za bežných okolností by sa mala v zásade dodržať minimálna vzdialenosť 1,5 m, resp. 1 m. Pri niektorých atypických situáciách však zachovaná byť nemusí (napr. pri rozbiehaní sa na svetelne riadených križovatkách, pri predbiehaní cyklistu idúceho v cyklistickom pruhu alebo ochrannom pruhu pre cyklistov a pod.).” Ešte mi nedá poznamenať, odborník na dopravu by mohol vedieť, že zákon pojem obiehanie/predbiehanie nepozná, používa sa predchádzanie, ale beriem, aj my často používame pojmy, ktoré sú ľudom bližšie, ale odborníci by sa mali vyjadrovať exaktne..
Rozumiete tomu? Ja asi ani veľmi nie… Povinnosť bude, ale bude zároveň výnimka na atypické situácie, čiže v podstate takmer vždy a všade. Prípadná zmena zákona je teda ďalší alibistický krok, ako zalepiť oči istej úzkej skupine ľudí, prípadne vybúchať politickú priazeň.
Prax
Je úplne iné, ak je cyklistom skúsený vodič. Je diametrálne odlišné, ak je cyklistom človek, ktorý autom nejazdí. Bežná prax je taká, že cyklisti si chvíľu prisvojujú práva chodcov a chvíľu vodičov motorových vozidiel. Čo im v daný moment pasuje, podľa toho sa správajú. Posilnenie práv cyklistov bude mať v najhoršom prípade za následok to, že na cestách dôjde k vyššej arogancii a s tým spojenými konfliktami zo strany zraniteľných účastníkov cestnej premávky, lebo si väčšina z nich opäť raz nesprávne vyloží zákon a bude si vynucovať svoje práva.
V zákone je jasne uvedené: Pri predchádzaní musí zachovávať dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla osobitne od cyklistu a chodca… Áno, namietajú, že je to právne neurčitý pojem, ale je prispôsobený reálnemu stavu ciest. Navyše, ak čakajú, že policajti budú tento jav kontrolovať a sankcionovať, tak sú na omyle. Polícia nemá k dispozícii žiadny ciachovaný technický prostriedok, ktorý by za jazdy dokázal presne zmerať odstup dvoch účastníkov cestnej premávky. Rieši sa to až pri vzniku škody či ujmy a kompetentné orgány polície (tzv. priestupkári, alebo nehodári) budú mať kvôli tomu hlavu v smútku.
Problém nie je nedostatočný odstup
Chodci, či jazdci na koňoch majú zákonnú povinnosť mať reflexné prvky na sebe pri pohybovaní sa po ceste za zníženej viditeľnosti. Cyklisti to nemajú. Reflexná vesta mimo obce vraj znižuje atraktivitu tohto spôsobu presúvania sa. Namiesto toho je vo vyhláške 134/2018 určená povinnosť mať na bicykli vždy o.i. odrazové sklíčka a za zníženej viditeľnosti osvetlenie. Realita? Neosvetleného cyklistu s vylámanými odrazkami bez akéhokoľvek reflexného označenia stretnete každú noc, či už v meste, alebo mimo, v každom počasí.
Navyše tým, že je u nás zavedené povinné svietenie motorových vozidiel aj cez deň, oči, resp. vnemy vodičov motoristov sú privyknuté skôr na osvetlené predmety. „Prúser“ je vtedy, keď neosvetlený cyklista vojde do lesíka, či do tieňa, v tmavom, nezapne si svetla a môže byť skutočne hodnú chvíľu neviditeľný. Pravdepodobnosť sa zvyšuje, ak má na sebe starý prešívak, tmavý kabát, či maskáčové oblečenie.
Ďalším problémom je fakt, že cyklisti si nesprávne vysvetľujú aktuálne zákonné ustanovenie „ak cestička pre cyklistov nie je alebo nie je zjazdná, jazdí sa pri pravom okraji vozovky. Ak sa tým neohrozujú ani neobmedzujú chodci, smie sa jazdiť po pravej krajnici“. Pravým okrajom vozovky naozaj nie je pravý okraj jazdného pruhu, ale tá časť za bielou súvislou čiarou. Áno, presne tá časť, ktorá je často v tragickom stave, plná výtlkov a vlnoviek a plná štrku… Takže cyklista ak týmto úsekom prechádza, je to o život aj za čiarou aj v jazdnom pruhu.
Prečo tak silno tlačia na zmenu zákona, ale nevytvárajú podmienky na to, aby sa cyklista pri jazde mestom, alebo mimo neho nemusel báť o svoj život? Na fb stránke Sme rodine ešte nájdeme tvrdenie: “Vodiči si v neprehľadných situáciách radšej dva krát rozmyslia, či je naozaj tá správna chvíľa na obiehanie a či ho aj naozaj vedia vykonať bezpečne, teda s dodržaním tohto odstupu. Veríme, že tým prispejeme k zníženiu nehodovosti.”
Veď nasledovná situácia, ktorú zažívajú vodiči z povolania, sa opakuje každý deň: Kamionista ide so 40 tonovým kamiónom 75 km/h do miernej pravotočivej zákruty po ceste druhej triedy. Oproti nemu ide súvislý rad áut. A odrazu pred sebou zbadá jedného cyklistu, ktorý sa pohybuje rýchlosťou 15-20 km/h a ešte navyše obchádza mláku, jamu, či hrbolček. Má zlomok sekundy na rozhodnutie. Jednou z možností je zrážka s protiidúcim autom, kde kamionista ťahá za dlhší koniec a ako sa hovorí „len dvihne nohy“, ale hrozí riziko totálnej katastrofy, nakoľko nevie koľko ľudí sa vo vozidle vezie, alebo ta druhá je núdzové brzdenie, ktoré môže skončiť poškodením tovaru, šmykom, prevrátením sa a taktiež nehodou. Alebo to proste musí s pomocou anjela strážneho medzi cyklistu a autá zmestiť, tak aby prežili všetci. Toto je každodenná realita našich ciest, to nie je dlhodobé plánované rozhodnutie vodiča, ale rýchla, pohotová a dúfame, že správna reakcia vodiča.
Zákonný príkaz z dielne aktivistov nereflektuje skutočný stav. Je nutné dobudovať cestnú infraštruktúru, zrekonštruovať existujúce cesty, budovať cyklistické trasy a dbať aj na to, aby práve cyklisti ako zraniteľnejšia skupina dodržiavali pravidlá. S takto formulovaným návrhom v mene celej redakcie Auto magazínu nesúhlasím.
Ako náhle bude tento PAŠKVIL z dielne L. Nicholson a únie cyklistov Slovenska schválený, naše združenie Slovenská únia vodičov rozbehne petíciu za zákaz jazdy cyklistom po cestách I. triedy na Slovensku. S priateľským pozdravom Ján Mlynár prezident SÚV.