Cieľom iniciatívy bola výmena a vývoj know-how a skúseností vo vybraných regiónoch Európy, ako aj podpora uvádzania elektrických vozidiel na trh EÚ. Komisia poskytla na štvorročné obdobie takmer 25 miliónov eur na financovanie niektorých činností.
Vtedajší podpredseda Európskej komisie Estónec Siim Kallas, zodpovedný za oblasť dopravy, vyhlásil, že 96 percent potrieb dopravy v oblasti energetiky aj naďalej závisí od dodávok ropy. Vraj ide o absolútne neudržateľný stav vecí. A tak sa zrodil plán „Doprava 2050“. Jeho cieľom je ukončiť závislosť dopravy od ropy a vytvoriť podmienky na rast mobility, rozumej elektromobility.
Vraj to bude výhodné pre obe strany. Pýtam sa pre ktoré? Pre výrobcov automobilov? To sotva, veď za ostatné roky investovali do nových technológií, bezpečnostných prvkov, znižovania škodlivých emisií spaľovacích motorov miliardy eur. Asi ich s ľahkým srdcom vyhodia von oknom. Pre naše životné prostredie? Ruku na srdce, aktuálne sú nielen v Európe, ale predovšetkým na zemeguli oveľa väčší znečisťovatelia ovzdušia ako osobná doprava na starom kontinente. Zdá sa mi v týchto intenciách naozaj smiešne oddeľovať Európu od ostatného sveta. Som totiž presvedčený, že devastácia životného prostredia je záležitosťou celej planéty, nielen Európy. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že by sa Európa nemohla stať nositeľom svetových iniciatív, ktoré by mohli znižovať napríklad uhlíkovú stopu v ovzduší Zeme. No doslova bezohľadný tlak z Bruselu na európsky automobilový priemysel nepovažujem ani za slušný, ani za efektívny. Za neslušný preto, lebo výrazne znevýhodňuje jediné odvetvie a za neefektívny preto, lebo tieto kroky do hmly určite nevedú k zlepšeniu životného prostredia v Európe. Čísla to jasne dokumentujú. Otázka teda je: Cui bono? Teda, komu to prospieva? Ak v súčasnosti stále platí, že za všetkým hľadaj peniaze, potom si kladiem otázku – Kto profituje a bude profitovať na elektromobilite, ktorú tak bezohľadne presadzuje Brusel? Prepáčte mi, ak som použil naozaj expresívny výraz bezohľadne, ale ako inak možno nazvať limity CO2 a sankcie pre výrobcov a predajcov áut, ktoré sú pre mnohé značky doslova likvidačné? Zdá sa mi, že si ruky mädlia aktivisti a mimovládne organizácie, ktoré si z elektromobility urobili dobrý biznis. A asi aj energetická loby, hoci pri smelých vyhláseniach nemeckej kancelárky, že končia s jadrovými elektrárňami a v útlme sú aj tepelné elektrárne, si neviem dobre predstaviť, z čoho chce v budúcnosti najväčšia ekonomika Európy vyrábať elektrickú energiu pre tak forsírovanú elektromobilitu…
A tak si v Bruseli vymysleli, že všetko vyžerie úspešný a profitabilný automobilový klaster. A účet za tieto aktivity v konečnom dôsledku zaplatíme všetci, ak budeme chcieť jazdiť autom. Uvedomili si vôbec páni z Európskej komisie, čo spôsobili? Pozrime sa na ich rozhodnutie celkom pragmaticky. Ak bude totiž niekto chcieť predávať elektrické autá napríklad v Kráľovskom Chlmci, bude musieť majiteľ tunajšieho dílerstva ktorejkoľvek značky investovať do servisu a na preškolenie ľudí. Na prvej úrovni zopár tisíc eur, ak by chcel robiť komplexné opravy, potom viac ako 100-tisíc eur. Dnes sa nik nepýta, kde ich majiteľ a zamestnávateľ, povedzme, dvadsiatich ľudí vezme. Čo mu zostáva? Najskôr asi zvýši ceny za servisné služby. Budú však za ne miestni majitelia áut schopní zaplatiť? Ťažko povedať, no môžeme predpokladať, že budú skôr vyhľadávať služby v neautorizovaných servisoch. Nič proti tomu. Ak však majiteľ servisu stratí podstatnú časť klientov, zostane mu ešte možnosť zavrieť prevádzku a prepustiť zamestnancov. Nielen v Kráľovskom Chlmci bude o dvadsať nezamestnaných viac, v Európe takto prídu o prácu státisíce ľudí a autá sa stanú už nie vecou dennej potreby, ale luxusom pre vyvolených.
Fantázia? Možno. Nechce sa mi ani pomyslieť na to, že by to bola realita.
Doplnenie redakcie:
Ak vám latinská fráza z titulku nič nehovorí, tak preklad je táto nezabudnuteľná hláška 🙂
Foto: Archív