Možno ste si na tratiach našich najvýznamnejších automobilových súťaží, Rallye Tatry a Rally Košice, tento rok všimli nenápadnú bielu Ladu Samaru štartujúcu medzi „historikmi“. Nebolo by na nej nič zvláštne, keby za volantom nesedel štyridsaťpäťročný Štefan Vancík, ktorý po nešťastnej nehode v mladosti prišiel o obidve nohy! Východniar z malej dedinky pri Vranove nad Topľou však ukázal svoju veľkú vnútornú silu, keď sa dokázal popasovať s osudom a dnes žije úspešný a spokojný život, okorenený vášňou k automobilovým pretekom.
Šťastie v nešťastí
„Mal som len šestnásť,“ vracia sa k zlomovému okamihu svojho života Pišta Vancík. „Bol som tretiakom na strednej škole v Liptovskom Mikuláši, kam sme každý týždeň dochádzali vlakom. V Poprade na stanici sme vždy vybehli z vlaku do bufetu, no vtedy sme si nevšimli, že náš vlak mal meškanie. Len čo sme vošli do bufetu, tak už hlásili odjazd vlaku. Okamžite sme sa rozbehli späť. Vlak už odchádzal a my sme sa rozhodli naskočiť. Dvom kamarátom predo mnou sa to podarilo, no ja som sa pošmykol a spadol pod vlak.“ V Poprade ešte neboli postavené peróny a stanica bola vysypaná štrkom, na ktorom sa Pišta Vancík pošmykol. „Neskôr mi povedali, že som mal obrovské šťastie v nešťastí. Keby som bol ostal na boku, tak by ma kolesá navinuli, pretože vlak zastal až dva kilometre za stanicou. Mňa to hodilo pod vlak a ostal som medzi nápravou. Vlastne ma ťahalo pod vlakom, čo ma zachránilo,“ konštatuje silný východniar, ktorý preležal dlhé mesiace v nemocnici a spočiatku mu lekári veľké šance nedávali. Chuť k životu bola však silnejšia. „Keď tak ležíš v nemocnici, kadečo ti beží hlavou. Počul som rôzne názory, no ja som nikdy, ani len na okamih nepomyslel na smrť. Veľmi som chcel žiť!“ Šestnásťročnému chlapcovi jediný okamih zmenil celý život. Nielenže prišiel o obidve nohy, ale hrozila mu aj amputácia ruky a otrava krvi! Pišta je však statočný bojovník. Svoj boj vyhral a dnes sa dokáže nad tým aj pousmiať. „Možno to bol osud, no stalo sa to 10. 10. 1990 o desiatej večer,“ krúti s úsmevom neveriacky hlavou sympaťák Vancík. V desiatky však neverí.
V nemocnici ti kadečo beží hlavou. Ani na okamih som však nepomyslel na smrť,“ vraví Štefan Vancík.
Sedem rokov s Fiatom
Návrat do života nebol jednoduchý. Ukázala sa však znova sila východniarskeho srdca. Vancík dokončil školu a začal pracovať ako mechanik elektronických zariadení. Prišla rodinka a ako sa vraví, za každým úspešným chlapom hľadaj vždy dobrú ženu. V tomto ohľade mal Štefan Vancík šťastie. „Manželka bola pre mňa vždy veľkou oporou, za čo som jej nesmierne vďačný,“ pokračuje Pišta, ktorý sa časom vrátil aj k svojej starej benzínovej vášni. „Našli sme si byt v Poprade a s kamarátmi sme tam chodievali fandiť na rely. Neskôr sme sa presťahovali k Nitre, do Čeľadíc, a tam som začal s manželkiným bratrancom jazdiť automobilové orientačné preteky a následne aj slalom,“ vysvetľuje Vancík. „Začali sme so sériovou Mazdou 323 F a neskôr to bola aj Škoda Favorit. Po nejakom čase sme si skúsili aj rely, aj kopce. V tej dobe sa začínal Mini Rally Cup, a tak som pozháňal Mazdu 323 GTX 1,8 turbo 4×4. Cenné skúsenosti sme začali zbierať aj v Slovenskom rally pohári, no po roku turbo zrušili, a tak som kúpil Fiat 127. Jazdili sme s ním SRP asi sedem rokov. Úžasné auto a úžasné časy.
V triede do 1 400 centimetrov kubických nás štartovalo aj jedenásť, dvanásť v pretekoch a pekne sme si zasúťažili.“ Vancík si všetky svoje autá upravuje a servisuje sám doma v garáži. So svojím spolujazdcom Jankom Pavlíkom si dopriavajú štarty nielen na súťažiach menšieho významu, ale jazdievajú pravidelne na Rallye Tatry či na košickej súťaži. Radosť si robia aj štartom na vrcholnej rely celej sezóny automobilových súťaží v našich končinách, na Barum Rally Zlín. A práve tam v roku 2017 skončila aj Fiatka 127. „Odtrhlo nám zavesenie zadného kolesa. Bolo to na rovinke. Úzka cesta lemovaná z jednej strany lesom a z druhej jarkom. Auto začalo lietať a skončili sme zapichnutí predkom v jarku. Kuriózne bolo, že široko-ďaleko nebolo v potoku nič, no my sme trafili akurát jedinú betónovú priepusť. Fiatka tak bola na odpis,“ pokračuje východniar žijúci v Čeľadiciach, ktorý rýchlo našiel náhradu v šikovnej Lade Samara. S tou teraz štartuje v triede historikov.
Jazdí bez ručného ovládania
Ak sa pozriete do kokpitu Vancíkovej Samary, tak by ste v ňom márne hľadali úpravu na ručné riadenie. Pišta brzdí protézou! „Jedinú vec, ktorú mám upravenú, je prepínanie spojky tlačidlom. Nepoužíval som ani to, ale namáhaná spojka dlho nevydržala a tak sme ju upravili,“ vysvetľuje Vancík. „Postupne som sa naučil chodiť na protézach a na krátke vzdialenosti ani nepotrebujem oporu. V pretekárskom aute som však nechcel ručné riadenie, ktoré je plné páčok,“ dodáva slovenský Zanardi, ako ho zvykol volať aj jeden z jeho priateľov. Mimochodom, ak poznáte rýchlostné skúšky košickej súťaže, akými sú Herľany či Bogota, tak uznáte, že pred výkonom Pištu Vancíka treba dať klobúk dolu. Pišta je príkladom toho, že ak sa človek nevzdá a má vieru, tak dokáže aj nemožné.
Foto: Archív
Autor: Ľuboš Kašický