Nemalo by to však tak byť. Vodič by mal mať v malíčku dopravné predpisy, mal by poznať svoje auto a mal by ho vedieť ovládať. Pod pojmom poznať svoje auto myslím, že by mal poznať jeho systémy a ich limity, teda za akých podmienok fungujú a za akých nie, aké situácie zvládnu a aké už nie.
Vodičský preukaz by sa nemal dávať za účasť, ale za vedomosti a schopnosti.
Dnešné autá totiž majú kvantum asistenčných systémov, ktorých potenciál sa dá využiť naplno iba vtedy, keď poznáme aspoň základy ich činnosti a ich limity, resp. oblasť fungovania a podmienky, za akých fungujú. Pod pojmom ovládania zasa to, že by vodič mal vedieť reagovať na vzniknutú situáciu vrátane krízovej. Osobne som dokonca presvedčený o tom, že by mal každý vodič do istého času od absolvovania vodičského kurzu absolvovať školu bezpečnej jazdy. A možno nie iba raz za život, ale v pravidelných intervaloch – možno každé 3 roky alebo 5 rokov. Inštruktori z Centra bezpečnej jazdy hovoria, že mnohí vodiči nevedia ani takú elementárnu vec, akou je núdzové brzdenie. Nedupnú na brzdový pedál ani dostatočne rýchlo, ani dostatočne silno. Za týchto podmienok ani asistent núdzového brzdenia nepomôže, pretože si neuvedomí, že ide o núdzové brzdenie. Aj naša súťaž Vodič roka, ktorej finále sa nedávno konalo, ukázala, že škola bezpečnej jazdy má zmysel. Pravda, chápem, že zatiaľ je toto iba zbožné želanie, pretože na Slovensku máme iba jedno jediné centrum s potrebným technickým a technologickým zázemím. To však nemôže byť problém, veď je možné vybudovať takéto centrá.
Okrem toho by vodič mal vedieť myslieť, čítať premávku a vyhodnocovať situáciu. Žiarivým príkladom sú kruhové objazdy, kde mnohí vodiči absolútne zbytočne otáľajú a zdržujú. Skrátka nevedia vyhodnotiť smer jazdy ostatných áut. Nuž a na záver by každý vodič mal mať hlavu na správnom mieste. Auto je totiž zbraň. Viem, každému raz tečú nervy, ale psychicky labilní ľudia a psychopati by vodičský preukaz nemali dostávať.