Tretí júnový štvrtok absolvovala za prítomnosti ostrých slnečných lúčov našu redakčnú trať na Slovakia Ringu Janka Gantnerová. Bývalá reprezentantka v alpskom lyžovaní predviedla zatiaľ najrýchlejšiu jazdu v ženskej kategórii.
Výborný čas
V prvom rade musím povedať, že som si stanovila výsledný čas na 1:50 min. Nakoniec som mala čas 1:51, takže by som mala na sebe popracovať. Dobre mi padla aj skúšobná jazda a teraz aspoň viem, kde mám svoje nedostatky a medzery. Možno nabudúce sa mi už podarí pokoriť aj spomínanú hranicu.
Redakčná manéž
Ten slalom bol trochu iný, ako ten na lyžiach. Samotná trať bola výborne postavená a relatívne pestrá. Najväčšie problémy mi robilo cúvanie, ale aj vďaka tejto pasáži tomu napríklad nechýbal adrenalín. Pri cúvaní mi nerobila problémy samotná technika jazdy, ale skôr fakt, že som musela zacúvať v krátkom čase do presne vymedzeného priestoru. Ale inak som so svojim výkonom spokojná, rozhodne som nepodliezla latku.
Prečítajte si aj: Čo čaká celebrity na trati „Hviezdy za volantom“?
Hyundai i30
Celkový dojem z „autíčka“ je príjemný. Dobre som si zajazdila. Je to však bežný automat, takže tie štarty a akcelerácie som nemala také, ako v prípade manuálnej prevodovky. Po tej prvej reakcii však už toto ľahké auto krásne zrýchľovalo a plynulo jazdilo, rovnako brzdy pracovali spoľahlivo.
Odtrhová plošina
Priznám sa, že nie som veľký fanúšik šmykov. Vlastne ich z duše neznášam. Keď je mokro, klzko alebo čerstvo napadaný sneh, tak mám doslova „svalovicu“ z toho, ako mám stiahnuté brušné svaly a napnuté telo v pohotovosti. Najprv sa na odtrhovej plošine dostavil taký malý šok. V sekunde sa objaví pocit bezmocnosti, no vzápätí sa človek snaží situáciu ovládnuť. Našťastie, nič sa tam nemôže stať, pretože sa pretočíte a „nabúrate“ maximálne do vodných ostrekovačov. Pomaly som reagovala rukami. Možno sa na Slovakia Ring ešte vrátim niekedy, pretože by som sa chcela naučiť ten šmyk kontrolovať a ovládať.
Prečítajte si aj: Hviezdy za volantom – Karolína Čičátková
Po jazde na Slovakia Ringu nám Janka prezradila zaujímavosti zo svojho osobného života a športovej kariéry. Hovorí o tom, akým vzorom pre ňu bola mama Jana, o nepríjemnej mononukleóze, ale aj o olympijskej senzácii menom Ester Ledecká alebo budúcnosti ženského alpského lyžovania na Slovensku.
Vzhľadom na tradíciu vo vašej rodine sa dalo čakať, že vás neminie kariéra lyžiarky….
Hneď z pôrodnice v Kežmarku som v podstate išla na vysokohorskú chatu pri Zelenom plese, ktorú sme mali v tom čase v prenájme. Mama vždy tvrdila, že lyžovanie bolo to jediné, čo ma vedela naučiť. V zime sa hore na chate v podstate dalo len lyžovať a sánkovať. Takže to bolo také prirodzené a rodičia ma do toho ani príliš netlačili. Mala som svoje ambície, ktoré ma ťahali dopredu a dotiahla som to až trikrát na olympijské hry (2006 v Turíne, 2010 vo Vancouvri a 2014 v Soči).
Otec Juraj bol skialpinista. Tento extrém vás nelákal alebo to bolo zakázané ovocie?
Vždy ma to lákalo, ale paradoxne otec mi to zakázal. Argumentoval tým, že ak pri skialpinizme všetko nesedí, tak ako má na tých skialpoch, tak sa napríklad nohy odrú a potom to veľmi bolí v klasických lyžiarskych topánkach. Povedal, že to nie je vhodná kombinácia športov. Keď som však ukončila kariéru, tak som od neho hneď dostala kompletnú skialpinistickú výstroj.
Prečítajte si aj: Hviezdy za volantom – Maťo Homola
Boli pre teba motiváciou aj športové úspechy tvojej mamy?
Určite to bola pre mňa motivácia a výzva. Napokon, moja mama je dodnes pre mňa vzorom. A to nemyslím len po stránke športovej, ale aj ako podnikateľka a najmä ako človek.
Vaša mama v roku 1980 triumfovala v pretekoch SP v zjazde v rakúskom Altenmarkte a na ZOH 1984 v Sarajeve bola piata. Takže aj na Slovensku môže vyrásť kvalitná zjazdárka?
Mama má veľmi dobrý cit pre sklz, takže ona tie lyže cítila. Napokon už v tom čase testovala lyže, z ktorých tie najlepšie dostali nemecké reprezentantky. Ona ich aj tak potom väčšinou porazila na horších lyžiach. Dnes je ešte o niečo dôležitejší materiál, ktorý môže v konečnom dôsledku znamenať o dve sekundy lepší čas, čo v zjazde znamená posun aj o 20 miest. No najmä je dôležité natrénovať oblúky v rýchlosti a budovať odhad pôsobenia síl v oblúkoch – veľmi podobné ako pri autách.
Prečítajte si aj: Hviezdy za volantom – Barbora Rakovská
Čo považujete za svoj najväčší športový úspech?
Z hľadiska výsledkového tu bude asi ten Svetový pohár v super-kombinácii z Méribelu (16. miesto). Je to disciplína, kde je totiž dôležitá univerzálnosť a nie je jednoduché na kvalitnej úrovni absolvovať aj zjazd aj slalom. Nie je jednoduché sa len tak prepnúť. Takže zjazdárky neraz pôsobia komicky pri slalome a slalomárky sa zase boja rýchlosti pri zjazde, aby sa nezranili pred slalomom. Veľmi si cením aj 24. miesto zo slalomu na ZOH 2010 vo Vancouvri, kde bola nabitá konkurencia.
V súvislosti s ukončením vašej športovej kariéry sa spomínajú problémy s chrupavkou v kolene, ale aj mononukleóza….
Mononukleózu mi diagnostikovali hneď po ZOH 2014 v Soči a je dosť možné, že som sa nakazila v nemocnici, kde mi operovali práve koleno. Často sa to nazýva aj choroba bozkávajúcich sa párov, pričom sa stačí napiť od niekoho z pohára alebo z fľaše. Nemala som našťastie formu infekčnej mononukleózy, keď je nutné držať extrémnu diétu a byť v izolácii. Aj ja som však mala pocity únavy a musela som si dopĺňať stav vitamínov, ktoré sa rýchlo míňali. Čo sa týka kolena, tak prvé vážne zranenie som utrpela už v roku 2008, keď som si odtrhla predné krížne väzy. Z toho som sa postupne dostala, ale pred ZOH 2014 v Soči som si poškodila chrupavku. Dvojmesačný tréningový výpadok sa potom prejavil aj na mojom olympijskom výkone, kde som si priamo počas hier chrupavku úplne zničila pri skoku v tréningu.
Prečítajte si aj: Hviezdy za volantom – Natália Hatalová
Čo hovoríte na športové úspechy z posledných rokov v podaní slovenských lyžiarok Veroniky Velez-Zuzulovej a Petry Vlhovej?
V podstate počas celej svojej kariéry som na Slovensku bola dvojkou za Veronikou. Vždy to bola pre mňa pani pretekárka, ktorá bola takmer dokonalá po technickej stránke. Aj v závere aktívnej kariéry a napriek svojmu veku, dokázala aj vďaka spomínanej technike konkurovať aj podstatne mladším lyžiarkam. Čo sa týka Petry, je to mladá a nádejná pretekárka. Vypracovala sa na výbornú úroveň aj s pomocou Veroniky a ďalší potenciál v nej určite prebudil skvelý tréner Livio Magoni. Verím, že ešte sa dočkáme od Petry skvelých výsledkov a to nielen v slalome, ale aj rýchlostných disciplínach.
Na nedávnej olympiáde v Pchjončangu spôsobila senzáciu v ženskom Super-G víťazná Češka Ester Ledecká, ktorá šokovala svet ziskom zlata napriek vysokému štartovému číslu….
Esterku poznám osobne, v podstate od detského veku, keď ešte nebola v seniorskej kategórii. Často sme s mojim otcom, ktorý bol súčasne aj mojim trénerom, na pretekoch sledovali, ako Ester častokrát pomáha pri lyžovaní pohyb typický zo snoubordingu. Pomáha jej to aj v samotnej technike na lyžiach. Okrem ideálneho športového výkonu treba povedať, že Ester mala v podstate vždy výborného „servisáka“, čo je pre konečný úspech v rýchlostných disciplínach nesmierne dôležité. Nechýba jej cit, ktorý si zo snoubordingu dokázala preniesť aj na lyže spolu so zdravou odvahou. Myslím, že práve tá odvaha je pri rýchlostných disciplínach veľmi dôležitá.
Takže kedy bude mať Slovensko opäť zjazdárku na svetovej úrovni?
Petra Vlhová má k tomu veľmi blízko. Má na to všetky predpoklady. Je odvážna a zjavne má rada rýchlu jazdu, čo dokazuje aj pri obľúbených motorkách respektíve motokrose. Dobre pracuje aj s hlavou. A práve hlava často rozhoduje situácie pod tlakom, pretože fyzicky natrénované majú všetci. Veľmi často je potrebný len tréning, cvik a čistá hlava. Petra ako dievča z Liptova, má najlepšie možnosti dohodnúť sa v stredisku Jasná, kde sú vynikajúce podmienky práve na rýchlostný tréning.
Chýbalo vám po skončení kariéry súťažné lyžovanie?
Samozrejme, že to chýba. Transformácia z toho športového života do toho normálneho nie je jednoduchá. Dvadsať rokov sa päť-šesťkrát do týždňa zobudíte s tým, že idete na tréning. Potom príde na rad obed a zase tréning. Medzitým nejaký relax alebo spánok. A zrazu potom príde každodenná osemhodinová pracovná doba a súčasne pritom sa snažíte nájsť oblasť, v ktorej sa budete môcť ďalej realizovať a vyniknúť.
Vyštudovali ste manažment cestovného ruchu na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pomohlo vám to pri transformácii do normálneho života?
V súčasnosti som sa trochu odklonila od tej hotelovej práce. Pracujem pre národnú športovú organizáciu Špeciálne olympiády Slovensko, kde sa zameriavame na športovcov s mentálnym postihnutím. Plním tam úlohy športovej riaditeľky, čo znamená, že zastrešujem celkovo súťaže na 13 športových disciplín a taktiež zabezpečujem zahraničné reprezentácie. Okrem toho momentálne pripravujeme „olympijské hry“ Špeciálnych olympiád – Svetové hry, ktoré budú na budúci rok v marci Abú Zabí.
Čo robíte najradšej vo voľnom čase?
Okrem priateľa sa snažím venovať dostatok času svojmu psovi. Je to taký oriešok a volá sa Falco, pretože sa podobá na lietajúceho psa s filmu Nekonečný príbeh. Realita je však taká, že príliš veľa voľného času jednoducho nemám, no snažím sa ho vždy vyplniť naplno.
Šoférovanie auta nepatrí medzi vaše obľúbené činnosti? Aká ste vlastne šoférka?
Dovolím si povedať, že som na tom asi celkom dobre. Ako správny šofér mám už za sebou aj nejaké tie „búračky“, ale vždy išlo len o drobné „šrámy“. Hoci krátko po získaní vodičského preukazu do mňa nabúrala jedna pani na kruhovom objazde, kde by som to v živote nečakala. Naučila som sa, že treba dávať pozor, aj keď máte prednosť v jazde a vy osobne nikoho neohrozujete. Ešte v 18 rokoch som si uvedomila, že sa mám príliš rada na to, aby som sa zabila v aute. Takže dnes je zo mňa tolerantný a ohľaduplný šofér. Aj vďaka skúsenostiam z lyžovania môžem využívať schopnosti predvídania danej situácie a rýchlej reakcie.
Ako bývalá lyžiarka máte pozitívny vzťah k rýchlej jazde. Prejavilo sa to nejako na vašich doterajších autách?
Moje úplne prvé auto, ktoré som zdedila, bolo Volvo V40 ročník 1996. Učila som sa na ňom jazdiť na parkovisku, lenže praktické testy v autoškole som robila na Škoda Fabia 1.2 a to bola pohroma. Na dobre sa ľahko zvyká, ale opačne to nie je také jasné. V jednom kuse mi to zdochýnalo, čo bolo celkom „vtipné.“ Ďalšie auto som dostala podľa rodinnej tradície za promócie. Bolo to zánovné Audi A3, dvojliter a diesel, na ktorom jazdím doteraz. Audi je moja „srdcovka“ a som s ním veľmi spokojná. Toto je v podstate už štvrté Audi, ktoré máme v rodine. Vyhovuje mi jeho športový exteriér aj ľahko ovládateľné prvky a systémy v interiéri.
Ako rekreačnú lyžiarku so psom vás nepriťahujú väčšie autá a modely SUV?
Bývam v Bratislave a kvôli parkovaniu preferujem menšie autá. Nemám však problémy ani s väčšími autami, napokon doma máme aj mikrobus. V rodine sme mali viacero áut, tak som sa naučila jazdiť s manuálom aj automatom, mohla si zvyknúť na rôzne veľkosti, čo sa neskôr ukázalo pri šoférovaní ako výhoda.
Janka G. a policajti?
Mám na konte už asi tri pokuty. Priznávam, že sú to dosť hlúpe priestupky. Raz som napríklad dostala pokuta za nerozsvietené svetlá. Bolo to len krátko potom, čo vstúpil do platnosti dnes už zabehaný zákon. Išla som na otcovom aute a svetlomety sa zapínali niekde úplne inde, pričom neboli nastavené do automatickej polohy. Takže za to mohol v konečnom dôsledku môj otec (smiech…). Čo sa týka tých pokút, tak nikdy nebola vyššia ako 20 eur.
Aký hudobný „podmaz“ máte rada v aute počas jazdy?
Hudba v aute je pre mňa dôležitá, vždy si pustím niečo obľúbené. Väčšinou dávam prednosť rockovej hudbe a rockovej klasike. Rada si však vypočujem aj kvalitný Drum & Bass alebo Dubstep. Takú živú a akčnú hudbu.
Talizman v aute?
V samotnom aute nevozím nič špeciálne, ale na kľúčoch mám prívesok štvorlístka od mamy.
Nad motocyklom ste neuvažovali?
Motorka ma láka. Dokonca som už bola dohodnutá s kamarátmi, že si urobíme vodičák na veľkú motorku spoločne. Nakoniec však z toho zišlo, pretože to bolo práve v roku 2008, keď som si po prvý raz odtrhla to koleno. Stalo sa to len týždeň predtým, ako sme mali začať chodiť do autoškoly. Neskôr ma to prešlo, ale dnes ešte mávam občas „hriešne“ myšlienky. Na druhej strane ma odradzuje nekvalita slovenských ciest a netolerancia voči motorkárom a cyklistom zo strany vodičov áut.
Manuál alebo automat?
Dnes už mi to je úplne jedno. Moje auto má manuálnu prevodovku, ale mama má automatickú a tiež sa s tým jazdí pohodlne. V tomto nevidím problém.
Akú najdlhšiu trasu ste absolvovali za volantom automobilu?
Raz som cestovala do Čiernej Hory, čo bolo asi okolo 1300 km. Boli sme dvaja, takže sme sa striedali a dali sme to za nejakých 13 hodín. Problém však bol v tom, že sme sa ponáhľali na svadbu. Svadba bola v sobotu a my sme ešte v piatok dopoludnia boli v práci v Bratislave. Veľká zábava, na to sa v živote nezabúda!
Máte športové auto a ako bývalá lyžiarka zrejme aj rýchlu a svižnú jazdu….
Sú dni, keď jazdím v „štrudle“. Nič ma nerozhádže, nepredbieham a som v „čile.“ Potom však prídu dni, keď mám pocit, že musím predbehnúť dané auto, aj keď tak nakoniec získam len 30 sekúnd alebo o jedno miesto lepšiu pozíciu na semafore. Skrátka vtedy „musím“….
KTO JE JANKA GANTNEROVÁ
Na svet prišla v Kežmarku, ale od narodenia vyrastala na Zelenom plese vo Vysokých Tatrách, neskôr sa kvôli škole opäť presťahovala do Kežmarku. Pochádza z lyžiarskej famílie. Už jej starý otec Michal Šoltýs bol niekoľkonásobným česko-slovenským majstrom, strýko Anton Šoltýs štartoval na ZOH 1964 v Innsbrucku. Otec Juraj Gantner je bývalý skialpinista. Mama Jana Gantnerová ešte pod dievčenským menom Šoltýsová bola prvou zjazdárkou z bývalého východného bloku, ktorá vyhrala preteky Svetového pohára. Jana aj jej mama štartovali na troch zimných olympiádach. Dcéra ukončila aktívnu kariéru v roku 2015 po zdravotných problémoch s kolenom. Medzi svoje najväčšie športové úspechy radí 16. miesto v pretekoch Svetového pohára 2012/2013 v super-kombinácii vo francúzskom Méribeli a 24. priečku z olympijského slalomu vo Vancouvri. Absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave, v odbore Manažment cestovaného ruchu, v súčasnosti pracuje ako športová riaditeľka národnej športovej organizácie Špeciálne olympiády Slovensko.
-jj-