Za volantom trávim veľa času. Nielen na diaľniciach a okresných cestách, ale aj v centrách miest. Veľmi často mám pocit, že chodci hrajú so svojim životom a zdravím „ruskú ruletu“. Prečo? Na ušiach slúchadlá, pohľad upretý do diaľky alebo do displeja mobilného telefónu. Bez toho, aby sa pozreli na cestu vyrazia. Majú totiž utkvelú predstavu, že auto musí zastaviť. Nuž musí ako musí. Auto môže mať brzdy z keramiky a vodič reflexy pilota F1, no na dvoch metroch auto zastaviť nedokáže. Nasledujú spýtavé pohľady, nadávky, rozhadzovanie rukami a následne chodec najpomalšie ako sa len dá prejde cez cestu tesne pred vystresovaným vodičom. Dáva mu tým najavo, kto je pánom situácie. Zažil som už aj písanie sms uprostred cesty. Nepreháňam. Vážne!
Hoci je jazda v meste už dnes adrenalínovým športom, ideme ešte ďalej. Ideme zaviesť absolútnu prednosť chodcov. Priatelia, je to pekná myšlienka. Ale nie u nás. Teda za súčasného stavu našej spoločnosti určite nie. Viete si predstaviť, že vodič musí sledovať auto pred sebou, autá vo vedľajších pruhoch aj protismere a súčasne úplne všetkých chodcov pohybujúcich sa po chodníkoch. Lebo ktorýkoľvek z nich si to kedykoľvek môže namieriť krížom cez cestu. Presne takto si to totiž mnoho chodcom vysvetlí. Preto skôr, ako toto pravidlo zavedieme do praxe, treba dobre zvážiť podmienky. Nasledovať musí vysvetľujúca kampaň v médiách. Ak iba veľmi povrchne a s nádychom senzácie povieme, že chodec má od zajtra absolútnu prednosť, vyrobíme mnoho zranených chodcov a totálne vystresovaných a nešťastných vodičov. Budeme ľutovať chodcov, lebo krv vo večerných správach je osvedčeným ťahákom sledovanosti. Mňa však minimálne rovnako bude zaujímať vodič, ktorý nepozorného chodca zrazil. Ako sa s tým bude vyrovnávať on? Mal vôbec aspoň teoretickú šancu zrážke zabrániť?
Peter Lacena, foto: archív