Pred pár dňami som viezol kolegu po Moste SNP v Bratislave. Kto tadiaľ denne jazdí, vie, že je tam predpísaná šesťdesiatka. Som v pravom pruhu a okolo mňa sa rútia nielen silné športiaky a nadrozmerné tereniaky, ale aj užitkáče najrôznejších značiek. Pripadám si ako hlupák, všetci ma predbiehajú, nikto tu nerešpektuje predpísanú rýchlosť, s údivom hovorím kolegovi. Nevidíš, že brzdíš premávku, odpovie mi s viditeľným úškrnom.
Tento obraz – prekračovanie predpísaných rýchlostných limitov – je u nás doslova národným športom. Stretávam sa s ním po celom Slovensku. Od Trebišova po Senicu, od Trstenej po Komárno. Len pripomeniem, že nejazdím pomaly. Problém je v inom – zásadne dodržiavam predpisy. Z princípu. A to nielen doma, ale aj v zahraničí. Ak to mám na nemeckej diaľnici dovolené, rád pritlačím na plynový pedál. Apropo, zahraničie. Viete, čo je fakt zaujímavé? Keď ktokoľvek pri jazde autom so slovenským evidenčným číslom prekročí rakúske hranice, akosi podvedome šliapne na brzdu a – čuduj sa svete – dodržiava rýchlosť. V uzavretej osade i na diaľnici. Samozrejme, výnimky existujú. Pamätáte sa na rekordéra, ktorý sa svojho času rútil po rakúskej diaľnici neďaleko Linzu rýchlosťou 220 km/h? Odmena v podobe sedemstoeurovej pokuty ho vtedy neminula. Mimochodom, dnes by ste za takéto prekročenie rýchlosti mohli zaplatiť až 2 180 €…
Vráťme sa však k pôvodnému problému – k prekračovaniu rýchlosti, prípadne chápané širšie – k nedodržiavaniu predpisov. Nebude od veci, ak v tejto súvislosti pripomeniem, že vlani na našich cestách zahynulo 274 ľudí, pričom prekročenie rýchlosti je v štatistikách druhým najčastejším dôvodom dopravných nehôd. Ak by sme sa pozreli na čísla, ktoré zahŕňajú iba nehody, pri ktorých niekto zomrel, potom je prekročenie rýchlosti najčastejšou príčinou. Osobitnou kapitolou sú nehody, kde hľadáme odpoveď na otázku – kto častejšie? Muži alebo ženy. Zatiaľ tabuľky hovoria, že silnejšie pohlavie. Až 84 percent.
Ešte zopár čísel z oficiálnych štatistík. Vlani sa na Slovensku stalo 13 535 dopravných nehôd. Najviac ich však bolo v roku 1996, až 75 726. Vtedy zomrelo na slovenských cestách 819 ľudí. Ako z analýzy dopravných nehôd vyplýva, hlavnými príčinami nehôd je nedisciplinovanosť vodičov a ich snaha získať výhody oproti ostatným účastníkom cestnej premávky. Jednou z ďalších príčin je neznalosť predpisov. Už mnohých počujem, ako oponujú – je ich toľko, že kto sa má v nich vyznať. Absolútne súhlasím. No na druhej strane sa musím priznať, že na základe výsledkov našich testov v súťaži Vodič roka 2016 som doslova šokovaný veľmi vysokým percentom neznalosti často základných pravidiel cestnej premávky. A to, prosím, hovorím o tých vodičoch, čo sa prihlásili do súťaže Vodič roka. Čo potom tí, pre ktorých je test v našom časopise ťažký už na prvý pohľad a do súťaže sa neprihlásili.
Ak teda analyzujeme príčiny dopravnej nehodovosti na Slovensku, potom – popri nedodržiavaní predpisov – je ďalším významným faktorom ich neznalosť. Ak k tomu prirátame, že najrizikovejšou skupinou na cestách sú mladí vodiči, ktorí majú vodičské oprávnenie dva roky, potom je zrejmé, že teoretická i praktická výuka v autoškolách je nedostatočná. Bodaj by bola, keď sa medzi slovenským ľudom hovorí, že každý druhý vodičák je u nás získaný s protekciou…
A sme tam, kde sme boli na začiatku. Pri dodržiavaní pravidiel, predpisov, zákonov. Ak ich totiž nebudeme dodržiavať, ak sa tento národný šport menom korupcia celkom nestratí z krajiny pod Tatrami, nebudú – okrem iného – ani naše cesty bezpečnejšie. Môžeme potom aj naďalej so závisťou obdivovať susedov, kde jednoducho predpisy platia. A pre každého. Len – kto to začne?
Ivan Mičko vydavateľ