Novela zákona 725/2004 Z. z., ktorá sa zaoberá problematikou stáčania kilometrov, vstúpi do platnosti 1. marca 2016. Už dnes je jasné, že v tejto podobe zásadnú zmenu neprinesie. Prečo?
Na úvod jedno pozitívum. Novela zakazuje vyrobiť, vlastniť, používať a aj ponúkať zariadenia, ktorými možno stav odometra (počítadla najazdených kilometrov) upraviť. Je to reakcia na inzeráty, ktoré takéto zariadenia alebo priamo zmenu ponúkajú. Takýchto inzerátov bolo na internete veľa, no po tom, ako novela vstúpi do platnosti, by mali zmiznúť. Prístup k zariadeniu teda budú mať špekulanti sťažený.
Rovnosť pred zákonom
Právnickým osobám a fyzickým osobám – podnikateľom sa zakazuje uvádzať, sprístupňovať na trhu alebo ponúkať na trhu Slovenskej republiky cestné motorové vozidlá, na ktorých došlo k neoprávnenej manipulácii s počítadlom prejdenej vzdialenosti. Človeka automaticky napadne otázka, či v prípade ak „úpravu“ vykoná fyzická osoba – občan, je to v poriadku. Je totiž pomerne bežné, že si človek na internete nájde auto v cudzine a sám si ho aj dovezie.
Je s čím porovnávať?
Podľa informácií, ktoré na tlačovej konferencii poskytol riaditeľ spoločnosti Cebia, Ing. Martin Pajer, nie všetky krajiny centrálnu databázu údajov zo servisov prevádzkujú. Databáza, ktorú má k dispozícii spoločnosť Cebia je síce veľmi rozsiahla, no nie je kompletná. Nájdu sa v nej biele miesta. Ak ale neexistujú záznamy zo servisov, zostávajú iba údaje z STK. Nové vozidlo však absolvuje prvú prehliadku na STK až po štyroch rokoch a počet reálne najazdených kilometrov je preto do tejto doby kontrolovateľný iba ťažko. Ak teda bolo auto prevádzkované v krajine, kde takáto databáza informácií zo servisov neexistuje, respektíve je nekompletná a teda nespoľahlivá, niet veľmi s čím porovnávať.
Budú nepredajné?
Inštitút pre dopravu a hospodárstvo tvrdí, že novela zákona nepostihuje tých, ktorý zásah do odometra vykonali ale tých, ktorí takéto auto vlastnia. Podľa ich názoru sa takéto auto nesmie predávať ba ani inzerovať na internetových portáloch. Poďme si to trocha rozmeniť. Kľúčovým je podľa môjho názoru to, že majiteľovi auta a ani autobazáru nikto neukladá povinnosť preveriť si pred výkupom/predajom vozidlo v databázach, o tejto previerke vykonať záznam a ten následne priložiť ku kúpno-predajnej zmluve. Ak ale nie je povinnosť preveriť a zdokumentovať realitu, nie je ani povinnosť porovnávať. Ako predávajúceho usvedčiť, že o skutočnom stave vedel a teda vedome klame? Má sa dobrovoľne priznať?
Aktuálny stav
Na jednom z inzertných portálov som si vyhľadal auto podľa svojej preferencie. Na stránke konkrétneho auta je v rubrike „Technické údaje“ uvedený aj počet kilometrov. Toto číslo nie je nijako bližšie špecifikované. Nie je tam uvedené, či je to aktuálny stav odometra, počet skutočne najazdených kilometrov, či iba odhad. Predávajúci teda takýmto inzerátom nič neporušuje. Do inzerátu zadal to, čo je na počítadle. Ak sa aj dodatočne zistí, že auto bolo stočené bude samozrejme tvrdiť, že o manipulácii s odometrom nevedel a sám je obeťou podvodu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to neplatí v prípade, ak malo vozidlo od prvého prihlásenia iba jedného majiteľa. Ten sa síce bude z podvodu dostávať ťažšie, no možností má podľa mňa viac, než dosť.
Pre upresnenie. Manipulácia s odometrami sa z veľkej väčšiny týka vozidiel, ktoré k nám boli dovezené zo zahraničia. Na u nás prevádzkovaných vozidlách sa uberajú kilometre skôr priebežne, než jednorázovo.
O tom, že sa auto s upraveným odometrom nesmie predávať možno tiež minimálne polemizovať. Opäť si pomôžme na internete. Vyhľadal som si vzorové zmluvy na predaj jazdeného vozidla. Ponúklo mi ich hneď niekoľko. Väčšina z nich (až na jednu výnimku) mala jeden spoločný bod. Uvádza sa v nich stav tachometra (autor zmluvy asi myslel odometer). Ten súhlasí s realitou, čiže sa žiadny podvod nestal. Mýlim sa?
Druhá strana mince
Keď počúvam a čítam ponosy podvedených motoristov začnem pochybovať o tom, že žijeme roku 2016. Problematika podvodov s jazdenými autami (nielen stáčanie kilometrov) je totiž známa už mnoho rokov. Na internete možno za krátky čas nájsť všetko dôležité od podrobného popísania rizík, návodov ako sa im vyvarovať, až po možnosť preveriť si auto a jeho históriu. Ak si teda dnes niekto kúpi stočené, poskladané, omladené či inak vylepšené auto, urobil to podľa mňa dobrovoľne a plným vedomím s tým spojených rizík.
Pracoval som v autobazáre, kde som mal od majiteľa povolenie nevykúpiť auto, ktoré sa mi nezdá, hoci by sa jednalo o veľmi výhodný obchod. Naopak, do automobilov, ktoré sme kúpili sme investovali. Urobili sme veľmi podrobnú prehliadku, ak bolo niečo poškodené, vymenili sme to. Mali sme na tento účel výborne vybavenú dielňu a k dispozícii skúseného mechanika. A potom prišli záujemcovia s tým, že na internete našli auto, ktoré má rovnaký ročník, no má najazdených podstatne menej kilometrov (inzerované spôsobom, ktorý som popísal vyššie). A buď im dám zľavu, alebo kúpia iné. Nad mojimi argumentami o čistote, previerke technického stavu sa iba pousmiali. Buď dám zľavu, alebo odchádzajú. Odišli. O stave našej morálky má presvedčil jeden potenciálny zákazník. Po tom, ako som mu povedal, že auto ktoré našiel na internete je stočené mi odpovedal. Ja viem. Rok dva sa povozím, stočím ho tiež a predám… Čo dodať.
Dovetok
Problematika stáčania a omladzovania automobilov je zjavne podstatne zložitejšia, než sa autorom novely podarili obsiahnuť. Diery v nej sú také veľké, že ambícia urobiť poriadok s jazdenými automobilmi vyznieva skôr úsmevne. V žiadnom prípade preto nechcem novelu zákona obhajovať, no súčasne si ani neviem predstaviť legislatívu, ktorá by manipulácii s autami zabránila a ochránila tak kupujúcich, ktorí o to reálne nestoja. V prvom rade totiž musia kupujúci pochopiť, že všetko má svoju cenu. Servisná história, doklad o reálne najazdených kilometroch, technický stav, známy počet predchádzajúcich majiteľov, čistý pôvod… Buď toto všetko budú pri kúpe jazdeného vozidla vyžadovať, alebo dajú prednosť výbornej akciovej ponuke. Všetko spolu totiž mať nemôžu.
Peter Lacena, foto: SITA