Aféra okolo dieselových motorov rozbúrila vody automobilizmu. V tejto súvislosti mi napadlo pozrieť sa na veci v trocha širších súvislostiach.
Ak sa chceme dopátrať príčiny toho, čo sa to v súčasnosti vlastne deje, musíme začať v období pred dvadsiatimi rokmi. Za kompaktný bestseller sme vtedy platili približne 17 000 €. Bolo to veľmi kvalitné, no výbavou nepomerne jednoduchšie auto. Za príplatok totiž bolo takmer všetko, čo má dnes povinne v základe už aj najlacnejšie auto na trhu. Na trh však postupne prichádzali značky, ktoré sa chceli presadiť a jediné, čím v tom čase dokázali zaujať, bola cena. A tak sa pomaly, z roka na rok, začali ceny posúvať nadol. A nožnice medzi nákladmi a výnosmi sa logicky začali zatvárať.
Svoje polienko do ohňa sa, o pár rokov neskôr, rozhodli priložiť aj úradníci. Na jednej strane stanovili bezpečnostné štandardy, ktoré si vyžadovali rozširovanie vybavenia vozidiel (airbagy, ABS, ESP…) ako aj využívanie drahších materiálov a výrobných postupov a vzápätí sa pridalo aj oddelenie záchrany našej planéty a stanovilo odvážne tempo znižovania emisií spaľovacích motorov. Naplánovali toto tempo s vedomím poznania konštrukcie motorov a súčasných technológií, alebo to nepovažovali za podstatné? Riešili túto problematiky komplexne, alebo si vybrali iba niekoľko ukazovateľov? Brali do úvahy, ako sa tieto zmeny prejavia v životnosti motorov, potrebe výmeny dielcov a ich následnej likvidácii? Iste, ochrana našej planéty je potrebná, no spôsob ako to dosiahnuť by mal byť racionálny. Tretím zásadným momentom, ktorý ovplyvňuje súčasné automobily je cena, ktorú sme ochotní za ne zaplatiť. Občas mám pocit, že ohlúpnutí reklamou sme ochotní prijať akúkoľvek informáciu, hoci zdravý sedliacky rozum by kázal pochybovať. Ak chcú automobilky prežiť, nevyrábať v treťom svete za minimálne náklady a súčasne zarábať, musia hľadať cesty ako ušetriť. Niekedy legálne, inokedy nie tak celkom. Ak sa však nad tým trocha zamyslíme musíme uznať, že pre nás vyrábajú to, čo sme si objednali a za cenu, akú sme ochotní zaplatiť.
Peter Lacena, foto: archív